postavičky akoby vypadli z Tarantinovho filmu a niekto ich šikovne presadil na Hanú. Ich „vychcanosť“ pekne kontrastuje s témou hrdinstva v ďalších dvoch novinkách. Prvá nerieši nič menšie než záchranu celého ľudstva pred dôsledkami vyhasínajúceho Slnka. Druhá rozpráva o odvahe mladého Helmutha, ktorý sa rozhodol bojovať proti nacistickej propagande letákmi. Je to skutočný príbeh najmladšieho popraveného nemeckého odbojára – a veru si zaslúžil lepší film.

film týždňa: Poberta

Lupyn sa vráti z väzenia do rodného mestečka a sotva sa nadýchne slobody, už plánuje ďalší kšeft s partiou, ktorá ho kedysi predala za podmienku. Pandémia a lockdown mu paradoxne hrajú do karát – pravidlá sa rozpadajú rýchlejšie než morálka, takže pre gaunerov nastávajú ideálne časy na „podnikanie“. Každá kríza je aj príležitosť. A príležitosť robí zlodeja.

Pri dôležitých udalostiach je niekedy lepšie chvíľu počkať a až potom o nich natočiť film. Poberta je dôkaz, že to môže fungovať. Covid tu nie je len kulisa, ale súčasť reality, ktorá deformuje správanie, vzťahy aj malý zločinecký mikrosvet okolo. Nevznikne z toho ani moralita, ani ľavicové blúznenie o spoločnosti, skôr výborne vyladený mix čiernej komédie a sociálnej drámy, pevne ukotvený v neveselej realite, no podaný s ľahkosťou. Film stojí na svojráznych postavičkách, presných dialógoch a moravskom prostredí, ktoré mu polovicu šarmu dodáva už len prízvukom. Humor je drsný, miestami bizarný, no nikdy nepôsobí nasilu. V niečom to pripomenie Tarantina – nie štýlom, skôr tým, ako sa tu čierny humor a násilie navzájom podpichujú. Navyše je tu aj spoločenský komentár a pocit, že tie figúrky nežijú vo filmovej bubline, ale v skutočnom svete.