tvorca, ktorý nikdy neprijal žiadne mantinely

Mike Westbrook (21. 3. 1936) nevyhľadával svetlá reflektorov, nepatril k tým, ktorí si budujú vlastný mýtus. A predsa — keď dnes oslavuje deväťdesiat rokov, jeho dielo pôsobí súvislejšie než kedykoľvek predtým. Nie ako séria projektov, ale ako dlhá, trpezlivá cesta človeka, ktorý si od začiatku strážil vnútornú slobodu.

Vstúpil na scénu v čase, keď britský jazz hľadal vlastnú identitu. Nebol to typ hudobníka, ktorý by sa uspokojil s prevzatými modelmi. Jeho rané ansámble, často početné a zvukovo odvážne, ukazovali, že jazz môže byť rovnako otvorený ako európska moderná hudba a zároveň si zachovať spontánnosť, ktorá je preň životne dôležitá.

V skladbe Dirge z roku 1967 je už prítomná táto dvojdomosť: dramatická forma, ale aj cit pre detail, ktorý sa nestratí ani v najhustejšej orchestrácii. Temná, sústredená kompozícia, ktorá prezrádza, že Westbrook sa už v mladosti nepodriaďoval žánrovým očakávaniam.

orchestrálna disciplína s kabaretnou iróniou, poézia s bigbandovým ťahom

V nasledujúcich desaťročiach sa jeho hudba rozvetvila do mnohých smerov. Westbrook nikdy neoddeľoval „vážnu“ a „ľahkú“ hudbu — skôr skúmal, čo sa stane, keď sa tieto svety stretnú. V dielach ako Citadel/Room 315 či Mama Chicago sa prelína orchestrálna disciplína s kabaretnou iróniou, poézia s bigbandovým ťahom. Je to hudba, ktorá sa neponáhľa, ale ani nezostáva stáť na mieste. A vždy v nej cítiť autora, ktorý sa nesnaží ohromiť, ale porozumieť.