vážené dámy, vážení páni, ctení prítomní,

keď sa mi dostalo tej veľkej cti predniesť laudácio na knihu Viliama Klimáčka hejtovaňja, nebol som si celkom istý, ako by som z pozície maďarského historika mohol posúdiť dielo súčasnej slovenskej literatúry. Veď obaja sme „doma“ v inom jazyku, v inej profesii. A aj keby som knihu prečítal, určite by v nej ostali mnohé vrstvy – alúzie či dekoratívne prvky –, ktoré sú prístupné len čitateľovi s materinským jazykom slovenským a ktoré ako cudzinec nielenže nedokážem dešifrovať, ale možno si ich ani nevšimnem.

Hoci môže byť posledný z vyššie zmienených argumentov pravdivý, po prečítaní zbierky Viliama Klimáčka som si postupne uvedomil, že vzdialenosť, ktorej som sa pôvodne obával, nie je až taká veľká, a že priepasť, ktorá nás delí, nie je preklenutá len visutými mostami s natrhnutými lanami, ale občas dokonca aj trojprúdovými diaľnicami.

Veď podľa niektorých interpretácií sú historik a spisovateľ ako dvaja bratia. Obaja rozprávame príbehy, obaja sme spätí s minulosťou a zároveň sa snažíme prehovárať k prítomnosti. V skutočnosti historik aj spisovateľ vnášajú do textu svoju vlastnú osobnosť. Rozdiel spočíva napríklad v tom, že historik sa snaží držať písomných zdrojov a nevzďaľovať sa príliš od toho, čo sa v týchto historických prameňoch nachádza. Dajme k tomu, že aj tieto pramene sú len príbehmi rozprávanými z určitého uhla pohľadu a prezentujú myšlienky ľudí z dávnejších čias.