vtedy jeden z nás, neviem už, či na Kramároch, či vo fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej, počas praxe videl na oddelení ležať pacienta Tatarku. Dychtivo sme sa kolegu pýtali: Čo čítal, povedz?!“ Kolega sa zatváril zarazene a odpovedal: „No... detektívku.“

Nechápali sme, že veľký spisovateľ nemá na otlčenom nemocničnom stolíku vo farbe slonovej kosti filozofické spisy a nerelaxuje pri Joyceovom Odysseovi či aspoň pri Kafkovi. Boli sme tak trochu snobi. Nechápali sme, že chorý muž v chorej dobe normalizačných osemdesiatok sa potrebuje aspoň na chvíľu vzdialiť z inferna socialistickej nemocnice a resetovať si hlavu s Phillom Marloweom.

Možno sme čakali, že spisovateľ bude tak trochu čítať náročnú literatúru aj za nás, ktorí sme mali svoje mozgové kapacity preplnené patologickou fyziológiou a Krebsovým cyklom, možno sme čakali, že sa bude za nás v intelektuálnom strehu biť s dobou na kordy, aby sme mohli pokojne študovať, možno sme čakali, že sa ako ten spisovateľ v Havlovej hre Largo desolato bude búriť za celú spoločnosť, ktorá si v drvivej väčšine zvolila pohodlnú emigráciu na chatky a záhradky a ktorej najväčším protestom bolo lakovanie samorastov.