pamätáte si ešte tú krátku vlnu kontroverzie, ktorá sa prehnala sociálnymi sieťami po prvých premietaniach filmu Jedna bitka za druhou? Kadejakí amatérski kultúrni kritici sa nás snažili presvedčiť, že sme nevedomky sledovali manifest novej anarchistickej ľavice, kde tá dobrá černošská rezistencia bojuje proti novodobému bielemu fašizmu. A niektoré z týchto tém sa vo filme skutočne prevracali až do úplnej absurdity, ale napriek tomu sme nikto z kina nevyšli s pocitom politickej katarzie alebo potvrdenia našich predošlých názorov. Ten dojem bol skôr – a z rozhovorov s inými ľuďmi viem, že nielen v mojom prípade – ako po prvom pozretí klasík Táto krajina nie je pre starých či Reservoir Dogs. Tieto filmy sa totiž napriek rôznym režisérom a kultúrnym settingom sústredia predovšetkým na cieľ, ktorý naše mozgy stimuluje viac než politické škriepky – pútavý ľudský príbeh. 

načo to zbytočne komplikovať? 

Trojica filmov, ktoré som predstavil vyššie, a vlastne takmer čokoľvek iné od bratov Cohenovcov, Quentina Tarantina či napríklad Ridleyho Scotta, sa dá zaradiť do žánru neo-noir. Neo-noir filmy zvyknú stavať pútanie našej pozornosti nad akékoľvek posolstvá. To neznamená, že sa v nich nemôžu objaviť aj sociálne komentáre či prevraty v kultúrnych stereotypoch – iba že akákoľvek hlbšia téma bude nevyhnutne použitá na posunutie alebo okorenenie príbehu, a dej naopak nezvykne slúžiť k dokázaniu hlbšej pointy. Aj z politickej ideológie a sociálneho postavenia postáv sa tým pádom stanú len kulisy a kontext, v ktorom sa odohráva príbeh, nie nástroj na ich morálne hodnotenie.