tohtoročný ceremoniál si to navyše miestami celkom uvedomoval. Vydarené žarty padali na účet umelej inteligencie, streamovacích spasiteľov kinematografie aj na adresu vznešenej snahy preformátovať filmové klasiky do pomeru strán vhodného na telefón, samozrejme pri zachovaní obsahu. Asi tak, ako sa dá zachovať obsah Sixtínskej kaplnky po zrolovaní do formátu plagátu. Smiali sme sa, lebo to bolo vtipné. A trochu aj preto, že je to pravda. 

politika

Každý rok sa nájde niekto, kto vysvetľuje menší záujem o Oscary tým, že je v nich priveľa politiky. Tohtoročný ročník skôr ukázal, že problém býva zložitejší. Politika tam bola, dokonca po politicky nabitej sezóne ani veľmi nemohla chýbať, ale v samotnom prenose nepôsobila tak ukričane, ako by sa podľa predchádzajúcich debát dalo čakať. Odkazy na vojny, Trumpa, Palestínu či všeobecnú civilizačnú úzkosť tam boli, no skôr prebleskovali, než by úplne prevalcovali celý večer. Meno prvého prezidenta oranžovej pleti síce nepadalo každú štvrťhodinu, ale kto pozeral aj menej pozorne, všimol si, kde všade sa vznáša. A možno je to tak lepšie. Nie preto, že by umenie malo byť sterilné, ale preto, že hlasný odkaz ešte sám osebe nevyrába ani dobrý film, ani dobrý televízny prenos.

Podobne to tento rok bolo aj s woke témami. Nevymizli, len už zďaleka nepôsobili tak suverénne, akoby mali patent na morálnu nadradenosť. A tu by sme my pravičiari možno mali prestať panikáriť. Menej hysterických nekrológov za Hollywood a viac viery v starú dobrú neviditeľnú ruku trhu. Ak je niečo príliš politicky uletené, začne sa znižovať dopyt a biznis sa skôr či neskôr prispôsobí. Producenti relácie aj štúdiá napokon nežijú z aktivistických potleskov na sociálnych sieťach, ale z pozornosti divákov, predplatného a tržieb. A keď sa ukáže, že publikum nechce kázeň, ale film, zrazu sa aj ideológia naučí hovoriť tichším hlasom.

kampaň

To neznamená, že Oscary sa zrazu očistili a rozhoduje už len čistá kvalita. Pred Oscarom sa dnes kampaňuje toľko, že človek má chvíľami pocit, že nesleduje cenu za film, ale drsný predvolebný súboj. Vytiahne sa starý rozhovor, nevydarený výrok, zle načasovaný vtip, nesprávna fotografia, a kým sa stihne doriešiť, kto čo vlastne natočil, už sa hlasuje o tom, kto čo povedal pred dvoma rokmi. Timothée Chalamet stihol pred ceremoniálom vysvetliť svetu, že o balet a operu sa už vlastne nikto nezaujíma, a potom sa mohol prizerať, ako sa z tejto múdrosti stáva verejná disciplína. Virálna doba má tú výhodu, že človek nemusí nič veľké pokaziť, stačí mu jedna hlúpa veta v nesprávnom čase. Či ho to pripravilo o výhru, nevedno, ale určite mu to nepomohlo. S jeho hereckým výkonom to pritom nijako nesúviselo.