po oscarovom triumfe som sa ešte raz zamyslel, aby som sformuloval, prečo je to taká (doslova) bomba. A prečo má reálnu šancu dostať sa do rebríčkov typu „XY najlepších filmov všetkých čias“. Naozaj, až takto to je.

Nebudem cteného čitateľa nudiť samozrejmosťami, ako geniálne funguje casting ako jednotlivci i team a ako nás Paul Thomas Anderson schmatol doslova od prvej sekundy a človek má po dvoch hodinách a 42 minútach chuť postaviť sa a vytlieskať si prídavok. Máme tu totiž ďalšie vrstvy.

sarkazmus hlava-nehlava

Film rozdáva sarkazmus hlava nehlava: Na príslušníkov fašizujúcich ozbrojených síl, ale vonkoncom nešetrí ani revolucionárov, ktorí sa dostali do kolotoča svojich vlastných  konštrukcií. Nezabuduteľná scéna je ako sa revolučný veterán Pat „Ghetto“ Calhoun (Leonardo DiCaprio) nevie nakontaktovať na svoju niekdajšiu bunku, lebo zabudol nezmyselne komplikované heslo – presne tak, ako to býva v skupinách, ktoré „uveria v seba“.  Radikálne hnutia sa zákonite uzatvárajú do vlastnej logiky, až sa z hesiel stane rituál, nie nástroj. Všetko je podriadené „revolučnému boju“. Ako hovorí Perfidia Beverly Hills (Teyana Taylor), láska je luxus a pre ňu je to zbraň. Ani samotní revolucionári nemajú prehľad, proti čomu vlastne bojujú a čo chcú. Používajú jazyk odporu, ale stratili kontakt s realitou, cieľmi aj vlastnou identitou. A práve preto pôsobia tak komicky aj tragicky zároveň. Opakujú slogany, ktorým už sami nerozumejú, bojujú proti „systému“, ale nevedia pomenovať, čo ten systém vlastne je, riešia rituály, heslá a vnútornú čistotu viac než skutočné problémy, sú posadnutí infiltráciou, ale nevedia, čo by s úspechom vlastne robili.