vážená pani riaditeľka,
vážení členovia Rady STVR,
keď sme pred rokom 1989 bojovali za slobodu a demokraciu, nikdy sme si nemysleli, že tieto časy sa raz vrátia. Dozvedeli sme sa, že z verejnoprávnej inštitúcie majú byť prepustení všetci členovia niekdajšieho štrajkového výboru, ktorí si dovolili prejaviť kritický názor.
Ľudia, ktorí robili pre túto inštitúciu dlhé roky kvalitnú prácu – investigatívu, dokumentárnu a detskú tvorbu alebo zachytávanie príbehov posledných odporcov dvoch totalít.
Práca viacerých z nich bola pravidelne oceňovaná vedeckými aj medzinárodnými inštitúciami, napríklad Slovenskou akadémiou vied.
Hoci sa dnes hovorí o konsolidácii, v skutočnosti ide iba o čistky ľudí, ktorí sa snažili ako dlhoroční tvorcovia celou svojou prácou a pôsobením obhajovať verejnoprávnosť a nezávislosť.
To, čo sa ide odohrať v Slovenskej televízii a rozhlase, nám pripomína praktiky dávno minulé, keď o krajine rozhodovali “tie správne komunistické kádre”. Dedičstvo týchto rozhodnutí si naša spoločnosť v sebe nesie aj dnes. Mocenské zásahy, ktoré sa majú odohrať vo verejnoprávnej inštitúcii, sú spojené s ničením hodnotových vecí, a pre našu krajinu sú ďalšou stratenou príležitosťou.
Mimoriadne dôležité je tiež zachovať historickú pamäť v čase, keď odchádzajú poslední z tých, ktorí prežili druhú svetovú vojnu a päťdesiate roky. Tento čas už nikdy nikto nevráti – a tieto aktivity je treba podporovať, nie ničiť.
Verejnoprávna inštitúcia je financovaná aj z našich daní a patrí verejnosti, nie politickým stranám, súkromným skupinám a ich dosadeným bábkam, ktoré ovládajú rozhlas a televíziu. Nepatrí ich mocenským záujmom a vybavovaniu si účtov s nepohodlnými ľuďmi.
Praktiky nového vedenia ďalej spolitizujú a zideologizujú priestor, ktorý má slúžiť celej verejnosti. Posunú tým bližšie k neslobode celú spoločnosť – na obraz súčasného Ruska.
Deštrukcia Slovenskej televízie a rozhlasu zapadá do celkovej situácie na Slovensku, kde sa rozpadá zákonnosť, štátne inštitúcie a útočí sa na čestných ľudí, ktorí v nich pracujú.
V roku 1949 bola založená Rada Európy so sídlom v Štrasburgu a bol prijatý Európsky dohovor o ľudských právach.
Článok 10, ods. 1 tohto dohovoru zaručuje, že každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.
Ods. 2 hovorí, že výkon tohto práva môže podliehať len takým obmedzeniam a sankciám, ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo bezpečnosti a ochrany verejného poriadku, predchádzania zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany práv a povesti iných, alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Sloboda prejavu sa vzťahuje aj na myšlienky a informácie, ktoré môžu byť prekvapujúce, dokonca šokujúce, znepokojujúce, ak to vyžaduje pluralita, tolerancia a duch otvorenosti, bez ktorých demokratická spoločnosť nemôže existovať.
V Dohovore sa právo na slobodu prejavu vzťahuje aj na tlač a informačné masmediálne spoločnosti, ktoré majú v demokratickej spoločnosti významnú úlohu.
Tento Dohovor sa po roku 1990 stal záväzným pre Československo a oba následnícke štáty, teda aj pre Slovenskú republiku, ktorá je členom Rady Európy.
Podporujeme odvážnych redaktorov, ktorí v Slovenskej televízii a rozhlase vytvorili stovky relácií, reportáží, dokumentov či programov pre deti. Roky tvorili hodnoty, a tým posúvali našu spoločnosť vpred.
To, čo dosiaľ stihli, zostane už teraz aj pre budúcnosť a oni sa určite nestratia, ale čo okrem zruinovanej inštitúcie zostane po Vás?
V Bratislave, 11. marca 2026
Mgr. Marian Zajíček, signatár Charty 77
Tibor Novotka, signatár Charty 77
Prof. Dr. Martin Beck Matuštík, Ph.D., signatár Charty 77
Mgr. Kyra Matuštík, signatárka Charty 77
Miroslav Lehký, hovorca Charty 77
Verejnú výzvu môžete podpísať na tomto odkaze.