Tomáš Straka – reinkarnátor slovenskej slamovej scény

Básnik, slamer, duša slamovej komunity a neúnavný organizátor súťaží a podujatí Tomáš Straka je človek, ktorý pred desiatimi rokmi oživil zomierajúcu scénu.

ako vlastne vznikol slovenský slam?

Prvá výrazná osobnosť bola Lenka Zogatová, ktorá ho sem priniesla v roku 2003. Po jej smrti v roku 2013 slam na Slovensku takmer zanikol. Keď som to prebral v roku 2016, existovalo len pár miest, kde sa niečo dialo – Bratislava, Brno, občas Pohoda. Postupne sme z toho vybudovali celoslovenskú záležitosť. Dnes sa slamuje v Košiciach, Bardejove, Bystrici, Martine, dokonca aj v Beloveži. To je taká malá dedinka pri Bardejove, kde sa robí rusínsky slam. Na slam stačí mikrofón. Niekedy ani ten netreba.

slam vznikol v USA ako protest proti akademizácii poézie. Ako sa dostal k nám?

Marc Smith ho vymyslel v chicagskom jazzovom klube Green Mill. Chcel vrátiť poéziu ľuďom, nie poetom. Zo Chicaga sa slam šíril dvoma smermi – cez Nemecko do Európy a cez New York až do Ázie. Európska história sa začína v 90. rokoch, na Slovensko to preniklo až po roku 2000.kom

ako funguje súťaženie v umení? Ako prebieha  bodovanie?

V slame neexistuje objektivita. Nie je to literárna súťaž, kde štyria akademici hodnotia metafory. Je to demokratizácia verša. Sedem ľudí v publiku povie, ako na nich pôsobí konkrétny výkon. To je všetko. Dôležitejší je konsenzus večera než víťaz.

a čo medzinárodné majstrovstvá? Ako sa hodnotia výkony v rôznych jazykoch?

Na európskych majstrovstvách bežia titulky v troch jazykoch – pôvodnom, angličtine a jazyku hostiteľskej krajiny. Každý slamer má svojho „klikača“, ktorý posúva text v reálnom čase. Porota je zmiešaná, aby nikto nemohol povedať, že si prihrávame. A hodnotí sa energia, výkon, prítomný okamih.

kto vlastne slamuje na Slovensku?

Je to extrémne rôznorodé. Máme veriaceho mladého muža, ktorý píše o Bohu. Máme Andreja Klobušníka, ktorý prežil rakovinu a Bohu sa vyhráža, že raz tam príde a rozdá si to s ním. Máme drag queen Luka Brexa – Róma, geja, katolíka v opätkoch. Máme Sibyl Marmorstein, ktorá robí vysokú poéziu. A som tam ja so svojou východniarskou dikciou. Slam nie je jednotný žáner. Je to priestor pre všetkých.

MARIAN JASLOVSKÝ

ako si sa k slamu dostal ty osobne?

Na Pohode. Úplne ma to očarilo. Po vystúpení sme nabehli za Anatolom Svahilecom, svetovou legendou, a povedali sme mu: „Chceme to robiť na Slovensku.“ A on: „Tak to robte.“ O dva týždne sme mali prvú exhibíciu v Štiavnici. Nechápal som, prečo tu existuje také vákuum. Slam je geniálny žáner – demokratický, otvorený, živý. A ja som sa do tej diery jednoducho natlačil. Mal som šťastie na krásnu generáciu predchodcov – Pavla Čejku, Ninu Rybárovú… symbolicky mi odovzdali štafetu. Vážim si, že som nezačal sám od seba, ale že mi povedali: „Toto je naša vlajka. Nes ju ďalej.“

tento rok má premiéru dokument Centrum periférií. O čom je?

Vznikol počas európskych majstrovstiev v Košiciach. Najprv sme si mysleli, že to bude 15-minútová reportáž. Dnes má 56 minút. Sleduje tri línie: košickú kultúrnu infraštruktúru, samotné majstrovstvá, komunitu a situáciu v súčasnej slovenskej kultúre po výmene vlády. 

a knižná publikácia?

Literárna vedkyňa z Prešova Lenka Šafránová pripravila prvú akademickú reflexiu slovenského slamu. Reflektovala prácu 32 slamerov, skúmala ich poetiku, prístup k textu, performance. Je to vstup slamu do akademického diskurzu.

Katarína Sabolová: Slam je ventil aj priestor

Psychologička Katarína Sabolová je partnerka Tomáša Straku a pred tým sa o slam nezaujímala, ale do komunity sa po ich zblížení aktívne zapojila veľmi rýchlo. S minimom skúseností sa rozhodla zapojiť do organizácie majstrovstiev Európy v slame v Košiciach. A dopadlo to dobre.

ako si sa dostala k slamu?

Úprimne – vôbec som ho nepoznala, kým som nestretla Tomáša. 

Dokonca aj na Pohode som bola s niekým iným a moja mama počula Tomáša slamovať skôr než ja. Ona išla na slam, ja som išla inde. 

organizovala si európske majstrovstvá v Košiciach. Ako sa človek dostane k takému rozhodnutiu?

Úplne jednoducho – bez akejkoľvek predchádzajúcej organizačnej skúsenosti som si povedala, že to ideme spraviť. V Ríme som prvýkrát videla majstrovstvá Európy a tak ma to ohúrilo, že som si povedala: toto musíme urobiť aj my. A v Košiciach.

a podarilo sa. Ako náročné to bolo?

Mala som na starosti dopravu a ubytovanie pre 32 umelcov. Komunikovať s 32 rôznymi osobnosťami je samo o sebe náročná disciplína. Riešila som lety, vlaky, autobusy, príchody, odchody, ubytovania… bola to ročná zábava.

ako reagovali zahraniční slameri?

Mali sme veľa pozitívnych ohlasov. Dokonca aj na majstrovstvách sveta v Mexiku spomínali Košice ako príklad dobrej organizácie. Inde býva často chaos, u nás sme si dali záležať aj na detailoch. Na letisku, stanici či autobusovej zastávke ich čakali dobrovoľníci s tabuľkami Slam Poetry, so slovenskými keksíkmi, a potom ich odovzdali vodičom, ktorí ich odviezli až na ubytovanie. Chcela som, aby cítili košickú atmosféru a pohostinnosť.

boli košické majstrovstvá lepšie ako tie rímske?

Z môjho pohľadu jednoznačne áno. (Tomáš skromne poznamenáva, že tá latka zasa až tak vysoko nebola). Talianov milujem, zažili sme tam nádherné chvíle – tancovali sme Bella Ciao o tretej ráno na ulici a autá čakali, kým dotancujeme. Ale organizačne tam bolo veľa vecí, ktoré nefungovali. Vtedy sa vo mne prebudil perfekcionizmus: my to spravíme lepšie. A myslím, že sa to podarilo.

pochádzaš z kultúrne založenej rodiny. Ako doma vnímajú tvoju prácu?

Ťažko povedať, ale kultúra je pre mňa úplne bazálna vec. Profesijne robím niečo iné, ale chcela som robiť aj niečo, čo spája komunitu a prináša ľudí do Košíc. Slam to dokáže.

vidíš ako psychologička v slame psychohygienu?

Určite. Je to ventil – hnev, frustrácia, zamilovanosť, čokoľvek. A zároveň je to priestor, kde počuješ úplne iné názory, iné životy, iné svety. To ma ohúrilo aj v Ríme – komunita ľudí z celej Európy, úplne rôznorodá. To som chcela priniesť aj do Košíc.

akí sú slameri?

Nedá sa to opísať jedným slovom. Sú to úplne rôzni ľudia – a to je na tom krásne. Je to mnohovrstevnaté, farebné, zaujímavé. A áno, s jedným z nich žijem.

Abby: Som oficiálna katolíčka. A zároveň queer hlas, ktorý sa ozýva

Na majstrovstvách Slovenska v slame 2025 sa Abby umiestnila na treťom mieste. Jej prejav je performatívny, hovorí, že by z na papiera alebo na audio médiu nebol dobre zachytený. V Soge predniesla apelatívny kúsok, ktorý nenávistný jazyk mnohých „konzervatívcov“ prednáša „omšovým“ prednesom. 

pochádzaš z nábožensky založeného prostredia?

Áno. Mám to odžité – tú dikciu, ten jazyk. Som oficiálne katolíčka. Bola som nútená chodiť na omše, takže to vo mne zostalo. Nechcem sa tomu vysmievať, ale áno, je to súčasť môjho hlasu.

odkiaľ pochádzaš?

Zo Štítnika, dedinky pri Rožňave na Gemeri. To je základ mojej tvorby aj môjho slamu.

v slame reprezentuješ queer komunitu. Je to osamelý hlas?

Queer ľudí je veľa, trans ľudí ešte menej. A stále s tým má niekto problém – vláda, parlament, celý svet. Preto je dôležité dostať mikrofón do ruky a povedať: tu som, toto ma trápi. A vidím, že to pomáha aj iným. Po vystúpení za mnou prišli trans ľudia a povedali: „Aj ja to tak cítim, ale neviem to povedať. Ty si to povedala za mňa.“ To je silné.

ako si sa dostala k slamu? Bola to poézia, hudba, literatúra?

Nie. Literatúru som neznášala. Ako veľa ľudí v mojom veku – po škole sme mali k poézii odpor. Prvú básničku som napísala ironicky, len preto, že sa konal open mic. Povedala som si: „Ha-ha, toto je poézia?“ A predniesla som to. A ľuďom sa to páčilo.

Takže úplná náhoda. Kamaráti ma potom dotiahli na workshop s rakúskou slamerkou Katharinou Wenty, majsterkou Viedne a Burgenlandu – absolútne neskutočnou. Tam som napísala svoj prvý „skutočný“ slam.

MARIAN JASLOVSKÝ

získala si bronzovú medailu na majstrovstvách Slovenska. Ako to prebiehalo?

Boli kvalifikácie v piatich mestách. V Prešove som vyhrala, postúpila som na majstrovstvá a tam bolo desať finalistov. Skončila som tretia.

plánuješ zbierku, nahrávky?

Pri mojich textoch je veľmi vidieť, že performance je polovica významu. Keby som to dala na papier, je z toho päť strof, ktoré nedávajú zmysel. Niektorým slamerom funguje aj kniha, aj audiozáznam. Mne nie. Myslím, že by to stratilo niečo podstatné.

Bedňa: Som hudobný komik. Slam prišiel až neskôr

Bedňa (správny pravopis je bedña) si už vydobil veľmi slušné renomé, poznáme ho ako pravidelného spolupracovníka podcastu Piatoček, vydal albumy, robí šnúry. Bedña je absolútny majster rýmu a nad jeho rýmovými reťazcami sa doslova zastavuje dych. V roku 2022 sa stal majstrom Slovenska v slame.

čomu sa vlastne venuješ?

Primárne som komik – hudobný komik. Slam som si osvojil až neskôr. Na mojom CD-čku nájdete pesničky, hudobné skeče, veci v mojom štýle. Hrávam koncerty hudobnej komédie po celom Slovensku aj v Česku – firemky, svadby, pohreby, čokoľvek. Prídem, zahrám, pobavím.

ako dopadli tvoje majstrovstvá Európy v roku 2022?

Ťažko povedať. Boli sme rozdelení do skupín a ja som skončil tretí v mojej – o pol boda. Bodovanie bolo chaotické, ako celá organizácia. Takže to bolo skôr náhodné číslo než výsledok. Do finále postupovali dvaja, ja som bol tretí, takže smola. Ale nakoniec som sa ešte zmestil medzi tých, čo postúpili na svetové majstrovstvá. To bolo prekvapenie aj pre mňa.

ako pracuješ s improvizáciou?

Moja performance vyzerá improvizovane, ale je to presne napísaný text. Len mi občas vypadne. Na improvizáciu som si ešte netrúfol – doma to ide, ale pred ľuďmi mám zatmenie. Je to disciplína, ktorú obdivujem, ale zatiaľ ju nemám v rukách. Raz možno.

aké témy ťa priťahujú?

Robím slam tri a pol roka a stále sa hľadám. Mám vážne texty, aj úplné absurdity. Baví ma absurdita života, každodenný marazmus, spoločenské javy, politika, kultúra. Rád sa vysmievam z vecí aj zo seba.

MARIAN JASLOVSKÝ

dá sa slam učiť?

Áno. Sú workshopy, predmety na univerzitách, dokonca seminárne práce o slame. Učí sa práca s emóciou, hlasom, automatické písanie, improvizácia, divadelné techniky. Každý lektor má iný prístup – niekto ide cez divadlo, niekto cez text, niekto cez obrazové cvičenia. Je to pestré.

ako pôsobí slovenský slam v zahraničí?

V Európe aj vo svete prevláda vážnejší slam. Humor tam až tak nefunguje. V Brazílii ešte menej – tam má slam úplne iný význam, je to nástroj revolty, reakcia na kolonializmus, rasizmus, sociálne nerovnosti. Keď tam príde biely Európan s ironickým textom, neberú to. A aj keď by medzinárodné súťaže mali oslavovať rozmanitosť, realita je, že vždy cítiť bias krajiny, ktorá to organizuje.

aký bol najsilnejší moment z Brazílie?

Jeden porotca mi dal 4,4 bodu, to je skoro až urážlivé, takto málo nikde nikto nedáva.  Povedal, že text bol krásny, dobre napísaný, ale nebol politický. Jeho body boli protestom proti nepolitickému textu. Takže som skončil posledný v skupine. V druhom kole som rýchlo na záchode naučil vážny text, ale ani ten ma nezdvihol z dna. Bola to tvrdá skúsenosť, ale poučná.