Tomáš Straka – reinkarnátor slovenskej slamovej scény

Básnik, slamer, duša slamovej komunity a neúnavný organizátor súťaží a podujatí Tomáš Straka je človek, ktorý pred desiatimi rokmi oživil zomierajúcu scénu.

ako vlastne vznikol slovenský slam?

Prvá výrazná osobnosť bola Lenka Zogatová, ktorá ho sem priniesla v roku 2003. Po jej smrti v roku 2013 slam na Slovensku takmer zanikol. Keď som to prebral v roku 2016, existovalo len pár miest, kde sa niečo dialo – Bratislava, Brno, občas Pohoda. Postupne sme z toho vybudovali celoslovenskú záležitosť. Dnes sa slamuje v Košiciach, Bardejove, Bystrici, Martine, dokonca aj v Beloveži. To je taká malá dedinka pri Svidníku, kde sa robí rusínsky slam. Na slam stačí mikrofón. Niekedy ani ten netreba.

slam vznikol v USA ako protest proti akademizácii poézie. Ako sa dostal k nám?

Marc Smith ho vymyslel v chicagskom jazzovom klube Green Mill. Chcel vrátiť poéziu ľuďom, nie poetom. Zo Chicaga sa slam šíril dvoma smermi – cez Nemecko do Európy a cez New York až do Ázie. Európska história sa začína v 90. rokoch, na Slovensko to preniklo až po roku 2000.

ako funguje súťaženie v umení? Ako prebieha  bodovanie?

V slame neexistuje objektivita. Nie je to literárna súťaž, kde štyria akademici hodnotia metafory. Je to demokratizácia verša. Sedem ľudí v publiku povie, ako na nich pôsobí konkrétny výkon. To je všetko. Dôležitejší je konsenzus večera než víťaz.

a čo medzinárodné majstrovstvá? Ako sa hodnotia výkony v rôznych jazykoch?

Na európskych majstrovstvách bežia titulky v troch jazykoch – pôvodnom, angličtine a jazyku hostiteľskej krajiny. Každý slamer má svojho „klikača“, ktorý posúva text v reálnom čase. Porota je zmiešaná, aby nikto nemohol povedať, že si prihrávame. A hodnotí sa energia, výkon, prítomný okamih.

kto vlastne slamuje na Slovensku?

Je to extrémne rôznorodé. Máme veriaceho mladého muža, ktorý píše o Bohu. Máme Andreja Klobušníka, ktorý prežil rakovinu a Bohu sa vyhráža, že raz tam príde a rozdá si to s ním. Máme drag queen Luka Brexa – Róma, geja, katolíka v opätkoch. Máme Sibyl Marmorstein, ktorá robí vysokú poéziu. A som tam ja so svojou východniarskou dikciou. Slam nie je jednotný žáner. Je to priestor pre všetkých.

MARIAN JASLOVSKÝ

ako si sa k slamu dostal ty osobne?

Na Pohode. Úplne ma to očarilo. Po vystúpení sme nabehli za Anatolom Svahilecom, svetovou legendou, a povedali sme mu: „Chceme to robiť na Slovensku.“ A on: „Tak to robte.“ O dva týždne sme mali prvú exhibíciu v Štiavnici. Nechápal som, prečo tu existuje také vákuum. Slam je geniálny žáner – demokratický, otvorený, živý. A ja som sa do tej diery jednoducho natlačil. Mal som šťastie na krásnu generáciu predchodcov – Pavla Čejku, Ninu Rybárovú… symbolicky mi odovzdali štafetu. Vážim si, že som nezačal sám od seba, ale že mi povedali: „Toto je naša vlajka. Nes ju ďalej.“

tento rok má premiéru dokument Centrum periférií. O čom je?

Vznikol počas európskych majstrovstiev v Košiciach. Najprv sme si mysleli, že to bude 15-minútová reportáž. Dnes má 56 minút. Sleduje tri línie: košickú kultúrnu infraštruktúru, samotné majstrovstvá a komunitu. Je to prvý veľký dokument o slovenskom slame.

a knižná publikácia?

Literárna vedkyňa z Prešova Lenka Šafránová pripravila prvú akademickú reflexiu slovenského slamu. Oslovila 32 slamerov, skúmala ich poetiku, prístup k textu, performance. Je to vstup slamu do akademického diskurzu.

Katarína Sabolová: Slam je ventil aj priestor

Psychologička Katarína Sabolová je partnerka Tomáša Straku a pred tým sa o slam nezaujímala, ale do komunity sa po ich zblížení aktívne zapojila veľmi rýchlo. S minimom skúseností sa rozhodla zapojiť do organizácie majstrovstiev Európy v slame v Košiciach. A dopadlo to dobre.

ako si sa dostala k slamu?

Úprimne – vôbec som ho nepoznala, kým som nestretla Tomáša.