do galérie:
Leonora Carrington
Leonora Carrington feminizovala surrealizmus a vniesla do neho ženskú perspektívu pohľadu na telo a erotiku. Jej tvorba je výnimočná a radikálna. Výstava ju predstavuje cez 126 diel ako „Vitruviánsku ženu“: komplexnú umelkyňu, stelesňujúcu vzor harmónie a inovácie. Jej obrazy spájajú ľudské a zvieracie, mužské a ženské, a dávajú formu svetu, kde sa metamorfózy a symboly navzájom prelínajú. Výstava skúma hlavné témy a záujmy umelca: objavovanie klasického talianskeho umenia vo Florencii počas dospievania, kde objavila majstrov trecenta a quattrocenta a vytvorila sériu akvarelov Sestry Mesiaca, plnú vzpurných ženských postáv, fascináciu renesanciou, keltským a post-viktoriánskym v jej rodnom Anglicku, účasť na surrealizme počas jej pobytu vo Francúzsku a partnerskú-umeleckú spoluprácu s Maxom Ernstom. Maľovala, písala a sochárčila v neustálom dialógu so svojím partnerom. Jej diela zapĺňali hybridné zvieratá, ženské postavy a snové scény.
Lee MillerLeonora Carrington a Max Ernst
Počas vojny sa ocitla v Španielsku a napokon emigrovala do Mexika, kde prežila zvyšok svojho života. Carrington počas celého svojho života skúmala tajné sféry poznania, poznačené okultizmom a ezoterickými rituálmi. Jej diela sú plné šifrovaných symbolov, skrytých zaklínadiel a iniciačných znakov. Zohrala ústrednú úlohu vo feminizácii surrealizmu: ukázala, že ženy nie sú len múzami, ale aj tvorkyňami. Leonora Carrington zomrela v roku 2011 vo veku 94 rokov, zanechala po sebe jedinečný vesmír, kde sa realita spája so snami a kde sa predstavivosť stáva jazykom a útočiskom. Ako priekopníčka ženských hlasov v surrealizme a jedna z jeho posledných veľkých osobností zostáva radikálnou, slobodnou a rozhodne súčasnou umelkyňou.
kde: Musée du Luxembourg, 19 rue de Vaugirard, Paríž
kedy: denne 10:30 - 19:00
Jakub Hubálek: Reviver
Slovo reviver má v sebe zakódované viac ako anglický výraz pre „toho, ktorý oživuje“... Je to palindróm, ktorý sa číta rovnako spredu aj zozadu, a práve táto jazyková symetria môže byť základnou myšlienkovou schémou na uchopenie aktuálneho výstavného konceptu Jakuba Hubálka. Reviver ako ten, kto navracia život, kto obnovuje, kto znovu aktivuje zabudnuté vrstvy pamäte, obrazov i emócií. Hubálkov reviver ale predstavuje aj princíp, proces, rytmus, ktorý sa v niečom podobá kolobehu prírody, kde koniec je zároveň začiatkom ďalšieho cyklu. Väčšina jeho obrazov je v čiernobielej škále, podobne ako staré televízne vysielanie z detstva alebo pôvodné disneyovky z konca 20. rokov, ktoré svojou štylizáciou, dynamikou a kontrastom definovali vizuálny jazyk animácie. Táto estetika sa v Hubálkovej práci mieša s formálnymi modernistickými princípmi, akými sú uvoľnené gesto, rytmus, či štruktúra, ale okrem toho je narušovaná osobnými vstupmi. Tematicky čerpá rovnako z fotografického rodinného archívu, odkazu klasických plátien minulosti alebo antikvárnych časopisov Burda, ktoré za socializmu predstavovali okno do sveta módy, estetiky a západného životného štýlu. K týmto vnemom sa pridáva aj internet - nevyčerpateľný archív, ktorý umožňuje nové vrstvenie, remixovanie, revivovanie.
Je to návrat, ktorý nie je regresiou, ale reinterpretáciou.
kde: Galerie Václava Špály, Národní 30, Praha
kedy: denne 11:00 - 19:00
Generation of Faith
Výtvarník Stano Masár vlastní historické PNS stánky a rozhodol sa ich využiť ako nekonvenčný výstavný priestor „kde sa stretávajú umelecké diela s divákmi vo verejnom priestore. PNS je miestom živej pouličnej interakcie.” Aktuálne sú PNS stánky – galérie v Bratislave. Jeden je umiestnený na Železnej studničke – Areál obnovených Ferdinandových kúpeľov, Sochársky ateliér F. X. Messerschmidta, druhý stánok je na Riviére (Na Riviére 2) v Karlovej Vsi. Od nedele/pondelka v nich nájdete diela ukrajinských umelcov a umelkýň, viac si vypočujte v audiopozvánke, o výstavnom projekte hovorí Daria Khmelevska.
Liubov Holubkyna: Ruská anekdota
Saved/Spasení
Hra Edwarda Bonda Saved z roku 1965 znamenala pre divadlo v 60. rokoch 20. storočia to, čím bol román Johna Osborna Obzri sa v hneve desaťročie predtým. Bondova hra vyvolala škandál, kontroverziu, cenzúra požadovala odstránenie explicitných sexuálnych a násilných scén. No práve násilie v tejto hre nanovo definovalo možnosti drámy. „Ak ukazujem násilie, je to vždy preto, aby bolo pochopené,” vysvetľoval Bond. „Bolo by nemorálne nezobrazovať násilie v hrách.” Režisér Dávid Paška v inscenácii Saved/Spasení posúva dej do prítomnosti, aby opäť ukázal, že to naozaj šokujúce je ľudská krehkosť. Viac si prečítajte v rozhovore s Dávidom Paškom.
kde: Divadlo Aréna, Bratislava
kedy: 21. 2. o 19.00
Rozložíš paměť
Adaptácia autofikčného románu Marka Torčíka oceneného Magnesiou Literou 2024 za prózu otvára tému dospievania v kulisách sociálnych nerovností, latentného rasizmu a homofóbie. Pamäť je krehká a nespoľahlivá, ale niektoré okamihy zostávajú navždy vryté. Trinásťročný chlapec, Přerov, nulté roky. Prostredie, kde každý pozná každého, ale blízkosť často znamená skôr samotu a úzkosť ako oporu. Chýbajúci otec, ticho matky, autorita babičky a dedka. Klíčiace vedomie, že si iný v prostredí, ktoré ťa neprijíma. Malomesto ako kolektívny organizmus, sila, ktorá človeka formuje, aj zdroj traumy, ktoré podnecuje túžbu uniknúť. Režisér Ondřej Štefaňák aj autor predlohy Marek Torčík zdieľajú podobný životný príbeh. Inscenácia tak nie je len intímnou sondou do jednej pamäte, ale výpoveďou o hľadaní identity, odvahe rozprávať vlastný príbeh a strachu z návratu do miest, ktoré človeka vytvárajú aj zraňujú.
kde: HaDivadlo, Poštovská 8d, Brno
kedy: 21., 23., 24. 2. o 19.30
do kina:
Persona
Ingmar Bergman opísal film Persona ako „báseň v obrazoch“ a „nesmierne iracionálny proces“, ktorý vznikol z mentálneho obrazu dvoch žien porovnávajúcich si ruky. Film, ktorý napísal počas hospitalizácie, vnímal ako hlboko osobné, psychologické skúmanie identity, ticha a spájania osobností. Persona umožňuje množstvo potenciálnych interpretačných hľadísk. Nastoľuje otázky o realite a fikcii, psychóze a zotavení, premenlivosti identity. Dotýka sa aj otázky pravdy v umení a s tým súvisiacej umelcovej identity – v tomto prípade konkrétne herečky, ktorá odmietne naďalej stvárňovať postavy na javisku. Jej následný únik na odľahlú samotu ju však nakoniec predsa len prinúti prijať istú rolu. Réžia: Ingmar Bergman
kde: Edison Filmhub, Baštová 6, Bratislava
kedy: 22. 2. o 20.15
Rodin
V roku 1880 získava August Rodin svoju prvú štátnu zákazku: Bránu pekiel. Žije s partnerkou Rose, keď vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch spoznáva mladú nadanú žiačku Camille Claudel. Tá sa najprv stáva jeho asistentkou a neskôr i milenkou. Po ich rozchode, z ktorého sa Camille nikdy nespamätá, pokračuje sochár zaujato v práci na svojom diele, ktorého zmyselnosť vyvoláva záporné reakcie i nadšenie. Snímka Jacquesa Doillona objavuje Rodina ako erotikou nabitého senzualistu, pre ktorého je proces tvorby hlboko sexuálnym zážitkom.
kde: kino Nostalgia, Bratislava
kedy: 21. 2. o 17.30
Kaprálová
Vítězslava Kaprálová, česká skladateľka a dirigentka, mala 22 rokov, keď odišla do Paríža aby pokračovala v štúdiu kompozície a dirigovania. Písal sa rok 1937 a svet stál opäť na pokraji vojny. Veľké dejiny a v ich kulisách osud mimoriadne talentovanej ženy, ktorá sa dokázala presadiť – ako skladateľka, aj ako dirigentka – v takmer výlučne mužskom svete klasickej hudby. Jej kompozície sa hrali v zahraničí, dirigovala veľké orchestre, prežívala búrlivý vzťah s Bohuslavom Martinů a (niekedy súčasne) s ďalšími mužmi, napokon sa vydala za Jiřího Muchu, syna slávneho Alfonsa Muchu. Ich manželstvo ale po niekoľkých mesiacoch ukončila Vitkina smrť. Mala iba 25 rokov, žila krátko, ale intenzívne a zanechala za sebou – vzhľadom na vek – pomerne rozsiahle dielo. Nový dokumentárny film Kaprálová fokusuje na roky prežité v Paríži, rekonštruuje ich cez listy, „dopejsky“ ako ich volala, ktoré písala, a prepája jej život so životom jej diela v súčasnosti. Necháva tak znieť to podstatné. Hudbu. Film mal svetovú premiéru na MFDF Ji.hlava 2025, kde získal cenu za najlepší zvukový dizajn. Film nakrútil režisér Petr Záruba, prečítajte si rozhovor.
Zatiaľ iba v českých kinách.
z gauča:
Umberto Eco: Foucaultovo kyvadlo
“Odhalené tajomstvo nemôže priniesť nič než sklamanie.”
Vypočujte si román Umberta Eca, ktorý je formálne vytvorený na báze štruktúry kabalistického stromu Sefer Jecira - Kniha stvorení. Základnou dejovou líniou je rozmýšľanie a pátranie dvoch autorov na pôde fiktívneho vydavateľstva Garamond, Belba a Casaubona, ktorí sa stretnú v témach ako je mystika, alchýmia, kabala a rozsiahla téma okultných tradícií. Tretí protagonista je redaktor vydavateľstva Diotallevi, ktorý je v tomto triu aj špecialistom na kabalu. Autor sa zaoberá špekulatívnymi tajnými teóriami, napríklad o templároch. Štruktúra románu a absencia klasickej podoby príbehu dovoľujú čítať jednotlivé kapitoly bez následnej postupnosti. To je umožnené i neexistenciou jednoty času a miesta deja.
Umberto Eco
The Andy Warhol Diaries (Netflix)
V nedeľu uplynie 39 rokov od smrti Andyho Warhola. Dokumentárny seriál je založený na denníkových záznamoch Andyho Warhola, ktoré sú načítané pomocou AI. Robot Andyho Warhola pomohol inšpirovať koncept hlasu umelej inteligencie v seriáli spolu s Warholovým kultivovaným imidžom „asexuálneho robota“ a jeho tvrdením, že „stroje majú menej problémov“. Warhol začal diktovať denníkové záznamy cez telefón Pat Hackett v roku 1976 a podrobne si v nich zaznamenával svoj život. Miniséria sleduje Warholove intímne vzťahy s interiérovým dizajnérom Jedom Johnsonom a výkonným riaditeľom spoločnosti Paramount Pictures Jonom Gouldom. Ďalšie rozhovory pre minisériu poskytli napr. David LaChapelle, Julian Schnabel, Debbie Harry a ďalší. Sledujeme Warholovu cestu z Pittsburghu do New Yorku a jeho presadenie sa na newyorskej umeleckej scéne, súdobý New York, Warholove spolupráce s inými autormi (samostatná časť je venovaná Basquiatovi), miniséria sa končí v 80. rokoch kedy AIDS naplno zasiahol New York, Warhol začal maľovať sériu Posledná večera a po jej dokončení nečakane zomiera. Intímny pohľad do privátneho i tvorivého života Andyho Warhola.
Alma a Oscar (DAFilms, HBO Max)
V nedeľu si pripomenieme aj 46. výročie úmrtia Oscara Kokoschku. Nie je to úplný majsterštyk, ale je to celkom zaujímavý pohľad do medzivojnového obdobia a súdobej umeleckej scény. V centre je umelcov vášnivý a búrlivý vzťah s Almou Mahler. Kokoschka bol začínajúci maliar s výrazným expresionistickým štýlom. Svoje najslávnejšie diela vytvoril s pomocou Almy ako modelky. Film ako svedectvo o sile aj nebezpečenstve vášne.
na čítanie:
J. H. Krchovský: Básně sebrané
Nové (už tretie) vydanie je rozšírené o autorove radové zbierky z posledných rokov Dvojité dno, Už zase vyšlo slunce a Já už chci domů. Zväzok má aj nezvyčajné typografické riešenie komunikujúce so solitérnou tvorbou J. H. K. Nevyhnutnosť pre každého, kto je priaznivcom Krchovského poézie.
David Grann: Biela temnota
Pred ním je len biela stena, čosi, čoho sa dá takmer dotknúť. Za ňou je ešte hlbšia bieloba. A ďalej? Už len hranica možného. Henry Worsley kráča celkom sám naprieč Antarktídou a do poslednej chvíle verí, že sa mu to skutočne podarí. Cesta Henryho Worsleyho nezačala tým, že zaboril topánku do ľadu na antarktickom pobreží. K tejto ceste smeroval celý jeho život. Nezvyčajný príbeh tohto obdivuhodného polárnika spracoval obľúbený americký spisovateľ a novinár David Grann. V knihe rekonštruuje Worsleyho životnú cestu – od vojenskej kariéry až po osudový pokus prejsť Antarktídu osamote a bez podpory – a zároveň skúma tenkú hranicu medzi obdivom k hrdinstvu a nebezpečnou vášňou. Kniha nie je len príbehom extrémnej fyzickej výzvy, ale aj hlbokou reflexiou ľudskej túžby po výnimočnosti a prekonávaní vlastných limitov.
Petr Borkovec: Nějaká Cécile a jiné
“V Cécile jsou skoro všude ženské hrdinky: na souboru se projevilo, že jsem paralelně překládal Eurípidovy Bakchantky a Médeu a četl si české překlady Sofoklovy Antigony, kterou dělám nyní — je tam k těm tragédiím opravdu hodně odkazů, zjevných i skrytějších. Byl to jeden z klíčů výběru, proto i ten název. Od té doby, co s Matyášem Havrdou antické tragédie převádíme, myslím na to, že bych zkusil vedle překladu psát i parafrázi, rovnou, ve stejném čase — nikdy se mi to ale nepodařilo. Tak Cécile je taková parafráze starořeckých tragédií rozdrobená do próz,” hovorí Petr Borkovec o svojej knihe v rozhovore s L. Tichým pre časopis Host.
Kniha je v tomto roku nominovaná na Cenu literárnej kritiky v kategórii prózy.
Marek Torčík: Rozložíš paměť
V kontexte novej inscenácie brninaskeho HaDivadla sa vraciame k jej knižnej predlohe. O 3:37 zobudí hrdinu románu telefón a nočný rozhovor s matkou rozvíri hladinu spomienok. Vracia sa do obdobia dospievania v moravskom Přerove, k zážitkom mladého queer chlapca, ktorý vyrastá v konzervatívnom priemyselnom meste, v rodine, kde niet peňazí nazvyš. V tomto prostredí sa trestá odlišnosť. Hrdina si doslova rozkladá pamäť, ako keď si prezeráme staré fotografie a hľadáme drobné detaily, ktoré často prezrádzajú viac, než čo je zjavné na prvý pohľad. Hovorí o matke, otcovi a dedovi, o šikanovaní, alkoholizme aj o vyrovnávaní sa s odlišnou sexuálnou orientáciou. Rozoberá na jednotlivé súčiastky nielen vlastné spomienky, ale aj akúsi kolektívnu pamäť celej rodiny. Krehký debut je unikátnym pokusom vniesť do českého i slovenského kontextu témy svetovej literatúry. Svojím štýlom pripomína tvorbu autorov ako Ocean Vuong či Édouard Louis. Román vyšiel minulý rok aj v slovenskom preklade.
na počúvanie:
U2: Days of Ash
EP so šiestimi skladbami vychádza deväť rokov od posledného štúdiového albumu U2 Songs of Experience. Vydanie EP sprevádza aj jednorázové špeciálne vydanie Propagandy, oficiálneho časopisu kapely. Spevák Bono hovorí o skladbách ako o “piesňach vzdoru a zdesenia, nárekov.“ Na EP je päť pôvodných protestných piesní a zhudobnená báseň izraelského básnika Yehudu Amichaia. Ako uviedli U2, materiál na EP je okamžitou reakciou na aktuálne udalosti a je inšpirovaný mnohými mimoriadnymi a odvážnymi ľuďmi bojujúcimi v prvej línii slobody.
Longital: Krajina beží dolu vlastným brehom
Dnes (21. 2. o 19.00) si Longital môžete vypočuť naživo v ŠUMe - kníhkupectve a kultúrno-komunitnom centre v Trebišove.
Vypočujte si rozhovor so Shinou a Danom (nielen) o ich novom albume.
NINA SIMONE
V sobotu si pripomíname nedožité 93. narodeniny famóznej Niny Simone.
Veľa nechýbalo a počuli by sme ju v roku 1981 aj v Bratislave na Bratislavskej lýre. Do Bratislavy mala pricestovať, ako všetci zahraniční vystupujúci, deň pred plánovaným vystúpením. To sa nestalo. Nina Simone priletela až v deň konania na letisko v Prahe. Letecké spojenie z Prahy do Bratislavy v ten deň nebolo a tak šéf sekretariátu BL Peter Horák dohodol letecký taxík (malé vrtuľové lietadlo s pár sedadlami). Sedačky museli z lietadla odstrániť, pretože súčasťou batožiny Niny Simone bola veľká klietka so psom (nemeckým ovčiakom). Po vystúpení z lietadla pôsobila pomerne zmäteným dojmom a organizátori nadobudli dojem, že je pod vplyvom drog. Na sebe mala kožuch, náhrdelník z perál a tesne priliehajúce tričko čiernej farby, čo mohlo z diaľky pôsobiť, že je pod kožuchom nahá. Údajne spôsobila rozruch aj na priestranstve pred Domom odborov – Istropolis, kde pobehovala spolu so svojim psom napádajúcim festivalových hostí. Nápad privolať políciu bol zavrhnutý prizerajúcim sa príslušníkom ŠtB. Upozornil, že ide o cudziu štátnu príslušníčku, čo by vyvolalo nežiadúci medzinárodný incident. K vystúpeniu nakoniec nedošlo a Nina Simone odletela z Bratislavy späť do Francúzska.
O Bratislave a svojom zážitku spieva v skladbe I Was Just A Stupid Dog To Them: I was just a dog to them / They didn't want to change / Just a stupid dog to them / With a funny sounding name / Bob Marley had died a week before / Bratislava was a place to go / Just a stupid dog to them / Now everything will change
SQÜRL: Some Music for Robby Müller
Film Jima Jarmuscha Mimo zákon s Tomom Waitsom, Johnom Luriem a Robertom Benignim v úlohách troch väzňov na úteku mal premiéru pred 40-timi rokmi (1986) a k jeho atmosfére prispela výrazne aj pomalá kamera dvorného kameramana Wima Wendersa Robbyho Müllera, ktorý potom s Jarmuschom spolupracoval aj na jeho ďalších filmoch. V roku 2020 vydal Jarmusch so svojou kapelou soundtrack k dokumentárnemu filmu Living The Light. Hlavnou postavou filmu Claire Pijman je práve Robby Müller, holandský kameraman a básnik svetla, ale tiež aj fotograf. Jedna z jeho fotiek je aj na obale albumu.