brejchová dokázala spájať krehkosť s vnútornou silou, civilnosť s tajomstvom a krásu s inteligenciou, dokázala bez švov zosúladiť účinkovanie v artových filmoch, ktoré vstúpili do histórie, a pritom bola slávna.

ako je to možné? 

V 60. a 70 rokoch bolo úplne prirodzené, že medzi „artovými“ a „komerčnými“ filmami nebola bariéra ako dnes. Umenie a komercia neboli dve oddelené planéty, ale skôr dva póly toho istého magnetu. Marcello Mastroianni, Romy Schneider či Jean-Paul Belmondo svojimi rôznorodými účinkovaniami ukazovali, že herec je kultúrneho kontextu a často spolutvorca autorského filmu. 

Medzi spomínané veľké herecké osobnosti Brejchová zapadla bezozvyšku. 60. roky priniesli v rámci ženských postáv dôležitú vec: Emancipáciu. Ženské postavy prestali byť dekoratívnymi nahrávačkami a partnerkami v konverzácii, ale osobnosťami. Brejchová bola svoja: civilná, inteligentná, tajomná, s vnútorným napätím. Kamera ju milovala, ale ona hrala vždy len pre postavu, nie „na kameru“, pričom svoj impozantný výzor nikdy nezneužívala. Juraj Herz o nej povedal, že „dokáže zahustiť atmosféru jediným pohľadom.“ Jiří Krejčík o nej povedal, že „pracuje s presnosťou hodinára“. Nikdy neimprovizovala len preto, aby sa predviedla. Každý detail mal u nej zmysel. Aj Karel Kachyňa spomínal, že „na pľaci bola vždy pripravená, vždy sústredená a nikdy nehrala na efekt“. Napriek kráse a sláve bola skôr introvertka – sústredená, premýšľavá, niekedy až uzavretá. Tá stopa akoby melanchólie a jemnosti ju predurčovala na hlboké postavy, ale skvelý extrémna herecká empatia, presnosť a schopnosť reagovať s výborným „tajmingom“ jej umožnili zmocniť sa aj komediálnych rolí.  

ambiciózna introvertka

Narodila sa v roku 1940 umelecky založenej rodine – jej sestra Hana Brejchová bola tiež herečka (známa najmä z Formanovho Lásky jedné plavovlásky). Od detstva bola citlivá, introvertná, ale zároveň veľmi ambiciózna. Už ako tínedžerka sa objavovala vo filmoch a rýchlo sa stala jednou z najobsadzovanejších mladých herečiek. Jana Brejchová sa ako výrazná dramatická herečka etablovala už vo filme Vlčí jáma (1957, r. Jiří Weiss), kde ju kritici označili za „zjavenie“. V historickej snímke Život pro Jana Kašpara (1959) ukázala, že dokáže niesť veľkú postavu bez pátosu a s prirodzenou civilnosťou. Vo filme Vyšší princip (1960, r. Jiří Krejčík) potvrdila svoj talent absolútne prirodzeným herectvom, ktoré sa stalo jedným z pilierov českej kinematografie. V psychologickej dráme Noc nevěsty (1967, r. Karel Kachyňa) predviedla schopnosť pracovať s vnútorným napätím a temnými tónmi postavy.