do galérie:
carl de Keyzer – Putinov sen
S Putinovým snom vstupuje Carl De Keyzer do nového terénu – koncepčne, technologicky aj politicky. Hoci je De Keyzer medzinárodne známy striktne dokumentárnou fotografiou zameranou na človeka, tentoraz používa umelú inteligenciu nielen ako nástroj, ale aj v role spolutvorcu. Výsledkom je hlboko znepokojujúca, hyperreálna vízia vzkrieseného sovietskeho impéria: zvodná, fiktívna a zároveň mrazivo vierohodná. Je to sen nielen o minulosti, ale aj o potenciálnej budúcnosti súčasnosti. Fotografie z tohto súboru sú úplne fiktívne, zato zjavne vychádzajúce zo skutočných vizuálnych tradícií: štátnej propagandy, dokumentárneho realizmu a filmového predstavenia. Zobrazujú svet dokonalých slávnostných sprievodov, neskutočne symetrickej architektúry, nablýskanej mládeže, dekadentných elít a pravoslávnej majestátnosti. Je to Rusko, ako si ho predstavujeme očami moci – impérium, ktoré je nielen prebudované, ale aj idealizované. Hrôza spočíva v estetickej dokonalosti: vizuálnom príbehu, ktorý je rovnako krásny ako desivý. (kurátorský text: Jana Rajcová)
komentovaná prehliadka – 11. 1. o 16.00
kde: Stredoeurópsky dom fotografie – Galéria Profil, Prepoštská 4, Bratislava
kedy: denne 11.00 – 19.00
eva Cisárová-Mináriková: Médium textil
Výstava predstavuje diela Evy Cisárovej-Minárikovej v dialógu s tvorbou 21 bývalých študentiek, ktorá vznikala pod jej vedením v Ateliéri voľnej textilnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave počas takmer 20 rokov. Dominujú v nich témy kolektívnej pamäte aj individuálnych príbehov. Tradičné technológie nachádzajú prepojenie na súčasné témy vzťahov, spoločenstva, bolesti aj ochrany, ale presahujú aj do média reštaurovania a interpretácie historických predlôh, objektu, šperku, inštalácie či performancie.
komentovaná prehliadka – 11. 1. o 17.00
kde: Zichyho plác, Ventúrska 9, Bratislava
kedy: ut - ne: 15:00 – 19:00
boris Vitázek: Infinity Countdown
Infinite Countdown je inštalácia skúmajúca fenomén „AI psychózy“ – narastajúceho spektra ilúzií, úzkostí a mesiášskych predstáv spojených s chatbotmi a umelou inteligenciou. Jednotlivé fragmenty odhaľujú krehkú psychologickú krajinu, v ktorej sa prelínajú hype, paranoja a techno-spirituálne túžby.
kde: Galéria FOR MAAT, Železničná 3, Trenčín
do divadla:
tatarka
Projekt Tatarka zachytáva časť autorovho literárneho kozmu v jeho nekonečne asociačnej, alegorickej až snovej náture. Aj keď sa veľká časť diela nedá oddeliť od doby, na ktorú poukazuje, v jej všeobecnejších ideách a túžbach sa stáva nadčasovou a bodavou aj pre súčasníkov. Réžia: Dávid Paška
Prečítajte si viac na plan.art.
kde: Činohra SND
kedy: 10. 1. o 19.00
lukáš Balabán: Román pro pitomce
„Čtyřicetiletý syn Jana Balabána, jednoho z nejpodstatnějších spisovatelů české porevoluční literatury, bude ve svém debutu jistě dráždit, zvlášť když je text plný smělých narážek na slavné otcovo dílo. Zvlášť když některé kapitoly explodují ironií a sarkasmem, nesmiřitelnou herezí vůči vytváření falešných mýtů a útěšných božstev. Některým lidem mohou některé reálie něco sakramentsky připomínat a nemusí to být příjemné. Některým lidem tohle psaní patrně přijde drzé, drsné, nespravedlivé a nepatřičné. A jiní se tímto textem vůbec nebudou zabývat, protože ze sebe přece nenechají dělat pitomce. Ale třeba všechna ta srovnávání, pátrání po předobrazech a pohoršování či jízlivá potěšování úplně nepřekryjí vnitřní vůli této knihy, tu odvážnou, těžkou i groteskní vzpouru člověka vůči nastaveným schématům, přiděleným rolím, vnuceným přístupům. I když se víra ve smysl takové vzpoury může jevit jako ta největší pitomost. “Petr Hruška
karel Hvížďala: Svět Václava Ciglera
Dlho očakávaná kniha je dialógom medzi dvomi osobnosťami – publicistom a spisovateľom Karlom Hvížďalom a nestorom výtvarného umenia, sklárom, sochárom, architektom a pedagógom Václavom Ciglerom. Prináša vhľad do umelcovej biografie, v ktorej sa zrkadlí životná a tvorivá skúsenosť v behu dejinného času. Rozhovor sprevádza bohatý obrazový materiál dokumentujúci premeny Ciglerovej práce so sklom, jeho architektonickej realizácie vo verejnom priestore, návrhy projektov na utváranie krajiny.
Osobitná pozornosť je venovaná Ciglerovej pedagogickej činnosti, jeho „škole“ a absolventom.
BÉLA TARR. V oku velryby
Kniha v názve odkazuje na jednu z ikonických scén filmu Werckmeisterove harmónie. Okrem filmografických štúdií v nej nájdete rozhovory s Tarrom, ktoré s ním vedú jeho spolupracovníci a prinášajú zaujímavý vhľad do jeho diela. „Nikdy som nenakrútil žiaden dokument, pretože neviem, čo to je. Keď ste tu a ja vezmem kameru, fakt, že je tu kamera, zmení situáciu.. Tá už nikdy nebude taká ako predtým. Preto neviem, čo to je – dokument. Všetko je fikcia. Ale keď načúvam skutočnému životu, čo robím veľmi rád, vždy sa snažím vtiahnuť do hry niečo reálne.“
peter Stanfield: The Yardbirds: The Most Blueswailing Futuristic Way-Out Heavy Beat Sound
V recenziách sa o nej píše ako o jednej z „najvzrušujúcejších rockových kníh vydaných v roku 2025“ alebo „Stanfield v človeku vyvoláva túžbu vrátiť sa v čase do jedného z tých preplnených klubov, tak horúcich, že, ako to niekto napísal‚ mohli ste si tam uvariť vajíčko.“ – Wesley Stace, The Wall Street Journal. The Yardbirds boli priekopníkmi v rýchlom rozvoji hudby v Británii v rokoch 1963 až 1968 a pomohli nastaviť základnú šablónu toho, čo je odvtedy známe ako rocková hudba. Peter Stanfield zasadzuje kapelu do obdobia vzostupu britského R&B a búrky psychedelickej éry. „Nie je to ani tak biografia The Yardbirds, ako skôr úprimná prosba, aby bol ich význam v príbehu britského rocku plne uznaný, spolu s komplexnou históriou vývoja R&B v Spojenom kráľovstve na začiatku 60. rokov. Ako zdôrazňuje autor Stanfield, The Yardbirds prešli od R&B k psychedélii a acid rocku a nakoniec sa stali predchodcami heavy metalu a počas tejto cesty sa stali tréningovým ihriskom pre Erica Claptona, Jeffa Becka a Jimmyho Pagea – v žiadnom prípade nie zlý odkaz. Stanfieldov výskum zahŕňal dôkladné rešerše, nielen kvôli zmienkam o The Yardbirds, ale aj kvôli rastu R&B vo všeobecnosti. Definitívna kniha o Yardbirds.“ – Chris Charlesworth, Melody Maker
na počúvanie:
peter Gabriel: Been Undone (Dark Side Mix)
Peter Gabriel avizuje na koniec tohto roku nový album s názvom o / i a to svojským spôsobom – každý mesiac v čase splnu predstaví jednu skladbu. Album bude opäť – tak ako predchádzajúci i / o (2023) – mať dve podoby, ponúkne dve verzie tej istej skladby, teda Bright Side Mix a Dark Side Mix. Gabriel o albume povedal: „Piesne sú zmesou myšlienok a pocitov. Premýšľal som o budúcnosti a o tom, ako na ňu môžeme reagovať. Vstupujeme do obdobia prechodu, aké tu ešte nebolo, ktoré bude pravdepodobne vyvolané tromi vlnami: umelou inteligenciou, kvantovým počítaním a rozhraním mozog-počítač. Umelci majú za úlohu nazerať do hmly, a keď niečo zazrú, nastaviť zrkadlo. Nie sme a nikdy sme neboli výlučne sebaurčujúcimi, nezávislými bytosťami, ktorým bol zverený svet. Sme niečo iné, sme súčasťou prírody, súčasťou všetkého, a pocit spojenia, vrtenia zadkom a dávania a prijímania lásky nám môže pomôcť nájsť naše miesto – a vykúzliť veľký úsmev na našich tvárach.“
Prvú skladbu z pripravovanej novinky sprevádza dielo Ciclotrama 156 (Palindrome) od brazílskej umelkyne Janaina Mello Landini.
jimmy Page & Jeff Beck
Keď Jimmy Page 9. januára 2023 oslávil svoje 79. narodeniny, netušil, že na druhý deň príde šokujúca správa o úmrtí Jeffa Becka. Dvaja z najinovatívnejších gitaristov – jeden gitarový mág a druhý gitarový hrdina – od teenagerských rokov spolu – doslova – hudobne rástli. Zoznámila ich Beckova sestra, ktorá chodila na umeleckú školu s Pageom a doma potom bratovi povedala, že na škole je chalan s rovnako čudnou gitarou, akú má on, a je rovnako posadnutý hudbou. Page s Beckom trávili hodiny počúvaním, jamovaním a vzájomným učením sa. Perličkou je, že ako deti, bez toho aby sa poznali, vyrastali iba niekoľko kilometrov od seba, a v tomto malom rádiuse vyrastal aj Eric Clapton. „Boli sme čudáci, ktorí na svojich školách hrali na elektrickú gitaru,“ spomínal Page a Beck ho doplnil: „A nakoniec sme sa všetci stretli, pretože sme počuli fámy o ďalších ľuďoch, ktorí hrali na čudných gitarách. Viete, svetlo svieti z iného mesta.“ Keď Clapton odchádzal z The Yardbirds, kapela sa snažila získať Pagea, ale ten odmietol, aby nenarušil priateľstvo s Claptonom, ktorému – už ako rešpektovaný štúdiový hráč – produkoval niekoľko skladieb. A odporučil im Jeffa. Kapela najskôr váhala, pretože v tom čase ešte nebol v Londýne tak známy. Beck vniesol do The Yardbirds novú energiu. „Beck iba nenahradil Claptona,“ napísal Alexis Petridis v denníku The Guardian po Beckovej smrti. „Premenil The Yardbirds z bluesových puristov... na kapelu, ktorá bola v popredí neúprosného pokroku britského popu. V prvom singli, ktorý s nimi nahral, Heart Full of Soul ... Beck napodobňoval zvuk sitary – niekoľko mesiacov predtým, ako Beatles urobili to isté v skladbe Norwegian Wood – pomocou gitary hranej cez pedál nazývaný Tone Bender.“ Ako poďakovanie, že ho dostal do kapely, daroval Beck Pageovi svoj Telecaster, ktorý si gitarista „posvätil“ maľbou draka a ktorý dal zvuk prvému albumu Led Zeppelin (a neskôr napr. aj skladbe Stairway To Heaven). „Bol som doma a zrazu som počul vonku rev,“ spomína Page. „Pozrel som sa z okna a videl som Corvettu Stingray... Jeff práve vystupoval a držal gitaru. Pomyslel som si, že si prišiel zahrať, no on povedal, že práve uzavrel novú zmluvu a kúpil si za ňu Stingray. A dal mi Telecaster, ktorý používal.“ Beck neskôr tento dojímavý príbeh trochu spochybnil, a spomínal na iný gitarový darček od Pagea: „Na oplátku mi k narodeninám dal plastovú gitaru Maccaferri. Aj s návodom: Aby si udržal gitaru v perfektnom stave, používaj vlhkú handričku. Pomyslel som si: Ach jaj... Ale nikdy som na nej neprestal hrať! Je to tá najúžasnejšia, skvele znejúca gitara. Takže je celkom opodstatnené, že má môj Tele už toľko rokov.“
Beck potom presvedčil Pagea, aby sa pridal ku kapele a štúdiovým hraním. Unavený Page súhlasil, pričom najskôr hral na basovú gitaru, no netrvalo dlho a The Yardbirds mali dvoch výnimočných gitaristov. Táto éra bola ale krátka a Beck napokon z kapely odišiel (či bol odídený, záleží od toho, kto o tom rozpráva).
Pred odchodom Becka ešte stihli s Pageom nahrať ako singel skladbu Beck’s Bolero (na singli bol chybne uvedený ako autor Beck, ale na jeho sólovom debute Truth už je správne ako autor skladby uvedený Page.) K nahrávaniu si Page pozval svojho bývalého štúdiového spoluhráča Johna Paula Jonesa a za bicie si sadol Keith Moon z The Who (tajne, aby nenaštval Townsenda, ktorý sa o tom aj tak dozvedel a zúril). Nahrávka je raritná aj momentom, keď Moon nešťastne rozbije paličkou mikrofón, a je počuť nielen úder, ale aj naštvaný Moonov krik... a potom až do konca skladby iba činely. Beck s Pageom a Johnsom boli z výsledku nadšení a uvažovali o založení kapely, čo Moon okomentoval slovami: „Tak táto kapela by išla k zemi rýchlo ako olovený zeppelin,“ narážajúc na dve silné egá dvoch výnimočných hráčov. Z kapely nič nebolo, ale Moonova poznámka mala onedlho dať názov najväčšej hardrockovej kapele. Medzi hudobníkmi pretrvalo až do Beckovej smrti priateľstvo a vzájomný rešpekt. Page neprestával vyzdvihovať Beckovo neustále hľadanie nových zvukov a inovatívnosť: „Jeff predbehol svoju dobu a tento pocit mám od čias The Yardbirds až dodnes, keď od neho počujem niečo nové.“ Beck na otázku, čo má od Pagea najradšej, odpovedal: „Bože, čo k tomu mám povedať?! Mám vnútorný pocit hrdosti, keď počujem ľudí ospevovať Led Zeppelin a vedieť, ako sa to začalo. Je to oveľa širší obraz, ako iba vybrať konkrétne veci, čo urobil. Mám slabosť pre Kashmir, ale vždy, keď počujem Jimmyho v rádiu, okamžite si spomeniem na všetky tie skvelé časy, ktoré sme spolu zažili, a na hudbu, ktorú sme hrali.“
Keď Page uviedol v roku 2009 Becka do Rock’n'rollovej siene slávy, prišiel čas na krátke vystúpenie, počas ktorého si mali spolu zahrať Beck’s Bolero. Krátko pred vystúpením ale Beckova kapela navrhla, že keď už hrajú s Pageom, malo by zaznieť aj niečo od Led Zeppelin. A tak doslova pár minút pred vystúpením Beck oznámil Pageovi, že spoja Bolero so skladbou Immigrant Song. Zvukový technici potom dostali mierny šok, keď kapela začala hrať niečo iné ako na zvukovej skúške. Výsledok bol tak silný, že si vyslúžil dokonca aj samostatný článok v Rolling Stone. Všimnite si dvanásťstrunovú gitaru, na ktorej hrá Page. Je to presne tá gitara, ktorú použil pri nahrávaní Bolera v roku 1967.
Jeff Beck je jedným z najinovatívnejších a najoriginálnejších gitaristov rock'n'rollovej éry. Nikdy sa neuspokojil s dosiahnutým zvukom, neustále experimentoval s novými technikami, novými hudobnými štýlmi a novými spolupracovníkmi. Neskôr sa stal stelesnením jazz rocku a fusion a v poslednej dobe dokonca spájal rock s elektronikou a trip-hopom. V sprievodnom texte k uvedeniu do Rock’n'rollovej siene slávy čítame: „Jeho naliehavá, priamočiara gitara bola taká expresívna, že nepotreboval speváka. Jeff Beck... je vizionár, inovátor a skutočný virtuóz. Svoju prvú gitaru si postavil vo veku 15 rokov a naučil sa hrať na nástroji od základov, kým nezvládol všetko od heavy metalu po jazz.“ Jeff Beck o sebe povedal: „Hrám tak, ako hrám, pretože mi to umožňuje vymýšľať tie najčudnejšie možné zvuky. O to ide, však? Pravidlá ma nezaujímajú. V skutočnosti ak ich neporuším aspoň desaťkrát v každej piesni, tak si svoju prácu nerobím poriadne.“
Z repertoáru Jeffa Becka vyberáme jednu z najkrajších gitarových skladieb vôbec – Where Were You z albumu Jeff Beck's Guitar Shop.
...z mnohých hudobných spoluprác Jeffa Becka stojí určite za pozornosť aj jeho dueto s ...drozdom
...a s jeho veľkým vzorom, minulotýždňovým oslávencom, Johnom McLaughlinom (ku ktorému chodil na lekcie gitary počas obdobia štúdiového hrania aj Jimmy Page)
Jimmy Page rovnako patrí k najinovatívnejším gitaristom, ktorý bol nielen výnimočným hráčom, ale aj rovnako výnimočným majstrom riffov, skladateľom, aranžérom a producentom. Po rozpade The Yardbirds dal dokopy kapelu, ktorá dokázala nielen naplniť jeho hudobné vízie, ale ďaleko ich presiahnuť. Veľmi rýchlo po vzniku to už nebola „iba“ kapela Jimmyho Pagea, ale absolútne rovnocenná skupina hudobníkov, do ktorej každý prinášal niečo výnimočné... a vzniklo to, čomu Page hovorí „piaty element“. Aj preto mohli ani nie dva mesiace po vzniku nahrať debutový album, ktorý síce obsahoval – samozrejme nápadité – bluesové štandardy a skladby ešte z čias The Yardbirds, ale už od prvých taktov ohlásil, že na scénu vstupuje výnimočná kapela. Page vedel presne, čo chce počuť, aj ako to dosiahnuť. Joe Satriani hovorí: „Každý z nás môže ísť do obchodu, kúpiť si Les Paula a zosilňovač Marshall a poriadne to osoliť, ale kde Jimmy berie ten svoj zvuk, tým nezistíme. Je to jednoducho v rukách. Jimmy Page má ale aj ďalšiu skvelú vlastnosť – zvláda zároveň prácu skladateľa, producenta, aranžéra aj člena kapely. Vlastne si celý album obstará od A po Z sám. Nikto sa mu v tomto nevyrovná, pretože dokáže byť kreatívny v mnohých aspektoch rockovej hudby.“
Skvele fungujúca rytmická sekcia John Bonham a John Paul Jones, spevák Robert Plant, ktorý dokázal svoj silný a nekonečné výšky dosahujúci hlas používať ako hudobný nástroj a vytvárať ním dueto s gitarou. John Paul Jones – stabilný bod v hurikáne Led Zeppelin – povedal, že jedným z faktorov ich úspechu bolo, že vždy fungovali ako kapela, nikdy to nebolo o tom, „čo robím ja“, ale o tom, „čo robí kapela“. „Boli sme absolútne nesebecká kapela,“ hovorí. Page mu napokon, ako skúsenému aranžérovi a multiinštrumentalistovi, dal veľký priestor v rozvíjaní progresívnej stránky kapely. „Každý bol naladený na každého a každý každého počúval.“ Počas celej existencie Led Zeppelin si ani jeden z nich neodskočil k sólovému projektu, všetku hudobnú invenciu vložili do kapely. John Paul Jones vytvoril s Johnom Bonhamom jednu z najdynamickejších rytmických sekcií v dejinách rockovej hudby. „V Led Zeppelin som vždy počúval basový bubon,“ spomína Jones, „a dával som si veľký pozor, aby som ho neprehral a neznížil jeho účinnosť. Naozaj som chcel, aby bicie a basa boli ako jeden celok – to poháňalo kapelu vpred. Bolo dôležité byť pevný ako skala, aby Jimmy a Robert mohli mať voľnosť improvizovať a experimentovať.“
Pre Pagea to bolo mimoriadne dôležité, pretože improvizáciu vždy považoval za najvyššiu formu muzikanstva. „Technika hrá úlohu – musíš vedieť dobre hrať. Ale dôležité je hľadanie niečoho nového a zachytenie toho momentu. Každá kapela, v ktorej som hral, na pódiu veľa improvizovala, a práve tam sa odohráva skutočná mágia. Tam sa deje skutočná dráma. Možno niečo pokazíš, ale je to jej súčasťou. Je to napätie, ktoré to všetko robí vzrušujúcim. Skvelá hudba nikdy nie je bezpečná ani predvídateľná.“ Page dokonca aj na nahrávkach niekedy nechal zle zahrané tóny, pretože vytvárali atmosféru, ktorá bola pre neho najdôležitejšia. Improvizácie si navyše vyžadovali vzájomné sústredené počúvanie počas hrania, čo spoluvytváralo povestnú chémiu v kapele. Štyri individuality, ale vždy ako jedna kapela. „Energia, mystérium a kladivo Bohov,“ povedal, keď sa ho pýtali, čo od kapely chce.
Page si vytvoril nezameniteľný štýl hrania, v komponovaní princíp „svetla a tieňa“, či „šepotu do búrky“, a mimoriadne dôležitá, a stále možno málo docenená, bola jeho producentská práca. Za všetkých citujme napr. Ritchieho Blackmora: „Jimmy Page mal vždy dokonalý prehľad o tom, čo sa v hudbe jeho kapely deje. On nehrá sólo iba tak, ako to robí väčšina gitaristov. Počuje celý aranžmán skladby a s obrovskou vnímavosťou do svojho partu zakomponuje množstvo podkladových farieb. Preto v Led Zeppelin mohol byť tak gitaristom, ako aj skladateľom a producentom.“ A Tom Hamilton z Aerosmith dodáva: „Pageove produkčné nápady v dobách Led Zeppelin boli ďaleko za hranicou toho, čo robil ktokoľvek iný. Bol to vizionár. Mal v hlave predstavu sviežej a šťavnatej, ale zároveň neskutočne silnej hudby. V jeho pojatí sa do popredia dostali oveľa výraznejšie bicie, než bolo v tej dobe obvyklé. Jimmy vedel, ako im dať viac priestoru, a to až do takej miery, že bolo počuť cvakanie pedálu basového bubna a poskakovanie činelov. Producentský a skladateľský talent Jimmyho Pagea prekonavájú možno iba jeho schopnosti gitaristu. Samozrejme, že existujú (a už vtedy existovali) hudobníci, ktorí mali jemnejšiu či precíznejšiu techniku ako on, ale Page zvládal absolútne všetko. Rozumel nahrávaciemu štúdiu rovnako dobre ako hudbe samotnej. Vytvoril úplne nový spôsob produkovania albumov, a ľudia sa dodnes snažia vytvoriť albumy, ktoré budú mať silu starých nahrávok Led Zeppelin.“
Page si veľmi dobre uvedomoval potenciál kapely vydať sa akýmkoľvek smerom a nebál sa vytvoriť každý nový album v inom koncepte. Napriek negatívnym ohlasom hudobných kritikov, ale s podporou fanúšikov, pretože, ako hovorí, „ľudia dali viac na to, čo počuli, ako na to, čo si prečítali“.
A na záver možno slová Paula Stanleyho z Kiss: „Na gitaristoch z The Yardbirds bolo zaujímavé, že každý vzal svoju lásku k blues a vydal sa s ňou iným smerom, čo je zvlášť počuteľné u Jeffa Becka a Jimmyho Pagea, ktorí sa v hudbe nebránili dobrodružstvu. Stojí za povšimnutie, že Page veľmi dobre chápal, čoho všetkého sa dá v hudbe dosiahnuť. Osvojil si tie najjemnejšie nuansy produkčných a aranžérskych prístupov a úspešne ich využil vo svojej kapele. Do svojej hudby bol schopný premietnuť obrovské množstvo vplyvov a ingrediencií. Uvedomil si, že aby niečo znelo tvrdo, nemusí to byť zároveň surové. ....Predstavte si, že by bolo možné maľovať zvukom, alebo ho vnímať ako film. Práve schopnosť vnímať hudbu takýmto spôsobom robí jeho skladby tak dramatickými. V skutočnosti je v nich oveľa viac. Jasne sa to ukáže, keď niekto vezme gitaru a pokúsi sa Pagea napodobniť s poriadne vyhuleným zosilovačom – nikdy to nebude ono.“
Led Zeppelin boli aj výnimočne silnou koncertnou kapelou, nielen dĺžkou koncertov, ktoré trvali viac ako tri hodiny (čo vždy privádzalo do úžasu veľkého fanúšika kapely Georga Harrisona, ktorý spomínal, že koncerty Beatles sa niekedy skrátili aj na 15 minút a ani v počiatkoch nemali viac ako hodinu), ale aj vďaka nekonečným improvizáciám bol každý koncert iným zážitkom. Postupom času mal každý z hudobníkov svoje minimálne 20-minútové sólo. Skladba Dazed and Confused, ktorá je skvelou ukážkou všetkého, čo charakterizovalo Pageovu hru, skladateľské majstrovstvo a snahu o hľadanie nových možností elektrickej gitary (napr. hra sláčikom), dosiahla na jednom z koncertov rekordnú dĺžku 45 minút, my vyberáme jednu zo „štandardných“ polhodinových verzií.
...keď sa hudobní kritici pozastavovali nad „akustickým“ albumom Led Zeppelin III a písali o novom prvku v hudbe Led Zeppelin, Jimmy Page nad recenziami len rezignovane krútil hlavou, keďže akustická gitara bola prítomná aj na predchádzajúcich albumoch. Page stále pripomínal, že je základom, že v srdci Led Zeppelin (napokon, na viacerých koncertoch bola vždy aj akustická časť, keď si kapela posadala a hrala iba na akustických nástrojoch). Počas MTV unplugged koncertu Page&Plant zaznela aj asi najkrajšia koncertná verzia skladby Rain Song (ktorá, nepochopiteľne, chýba na prvom vydaní albumu No Quarter: Jimmy Page and Robert Plant Unledded, no na druhom ju už nájdete).
...Led Zeppelin mali v repertoári viacero výrazných bluesový skladieb, nad všetkými je, samozrejme, In My Time of Dying, a dodnes málo docenený album Presence uzatvára nádherné blues Tea For One.
howlin' Wolf
V sobotu uplynie aj päťdesiat rokov od odchodu jedného z najvplyvnejších bluesových hudobníkov Howlin' Wolfa. Stál v popredí transformácie vidieckeho akustického blues juhu na elektrické, mestskejšie blues Chicaga. Viacero jeho piesní sa stalo bluesovými a bluesrockovými štandardmi. Svoju prvú gitaru si kúpil v 17. rokoch, presne 15. januára 1928, bol to dátum, na ktorý údajne nikdy nezabudol až do „dňa svojej smrti“. Počas 30. rokov 20. storočia vystupoval na juhu ako sólový umelec a s mnohými bluesovými hudobníkmi vrátane Floyda Jonesa, Johnnyho Shinesa, Honeyboya Edwardsa, Sonnyho Boya Williamsona II, Roberta Johnsona, Roberta Lockwooda Jr., Willieho Browna, Son Housea a Willieho Johnsona. Po čase strávenom v armáde sa vrátil k hudbe. V roku 1951 si 19-ročný Ike Turner, vyhľadávač talentov, vypočul Howlin' Wolfa v západnom Memphise. Turner ho potom priviedol, aby nahral niekoľko piesní pre Sama Phillipsa v Memphis Recording Service (neskôr premenovanej na Sun Records). Turner o ňom povedal: „... keď spieval, jeho oči sa rozžiarili, videli ste, ako mu na krku vystupujú žily a nemyslel na nič iné ako na tú pieseň. Spieval z celej svojej prekliatej duše.“ Jeho dvorným skladateľom bol Willie Dixon, ktorý musel šikovne manévrovať medzi ním a Muddym Watersom, pre ktorého tiež písal. Popularita Howlin’ Wolfa, tak ako aj ďalších bluesmanov opäť stúpla ešte viac po úspechu blues v 60. rokoch vo Veľkej Británii, z ktorého vzišlo množstvo výnimočných kapiel vzťahujúcich sa k bluesovej hudbe. Britskí rockoví hudobníci Eric Clapton, Steve Winwood, Ian Stewart, Bill Wyman a Charlie Watts ho sprevádzali na albume The London Howlin' Wolf Sessions, ktorý mal u britského publika väčší úspech ako u amerického. Skladby ako Back Door Man či upravená Red Rooster (a ďalšie) znejú na albumoch The Doors aj Rolling Stones, inšpiroval aj Led Zeppelin (skladba Killing Floor sa stala základom pre slávny The Lemon Song). Hudobník a kritik Cub Koda napísal: „Nikto sa nemohol rovnať Howlin' Wolfovi v jedinečnej schopnosti otriasť domom až po základy a zároveň vydesiť jeho návštevníkov.“ Producent Sam Phillips spomínal: „Keď som počul Howlin' Wolfa, povedal som si: ‚Toto je pre mňa. Toto je miesto, kde duša človeka nikdy nezomiera.'“Napriek všetkým úspechom sa musel vyrovnať s tým, že keď chcel finančne podporiť svoju rodinu, jeho matka si odmietla vziať peniaze, pretože boli zarobené hraním „diablovej hudby“.