do galérie:
Soulages, une autre lumière / Soulages, ďalšie svetlo
Paint It, Black spievajú The Rolling Stones a skutočným majstrom čiernej je Pierre Soulages, predstaviteľ abstraktného expresionizmu. Výstava je výberom jeho tvorby na papieri, ktorá bola len málokedy prezentovaná na špecializovaných výstavách, pritom ide o neoddeliteľnú súčasť jeho umeleckej cesty.
Výstava ponúka 130 diel vytvorených medzi 40. rokmi 20. storočia a začiatkom prvého desaťročia 21. storočia, vrátane 25 doteraz nevystavených diel. Pierre Soulages spočiatku uprednostňoval orechové morenie, a k tomuto materiálu sa často vracal. V dielach, ktorých malé formáty nijako neuberali na ich formálnej sile a rozmanitosti, používal aj atrament a gvaš.
Soulages hovoril: „Mojím nástrojom nie je čierna, ale svetlo odrážajúce sa od čiernej.“ Svoju vlastnú tvorbu pomenoval Outrenoir (za hranicami čiernej) a jeho obrazy sú známe svojou nekonečnou hĺbkou čiernej, ktorá vzniká hrou so svetlom odrážajúcim sa od textúry farby.
Pierre Soulages zomrel 25. októbra 2022, necelé dva mesiace pred svojimi 103. narodeninami, a prežila ho jeho manželka, ktorá spolupracovala aj na koncepte tejto výstavy (Colette má 105 rokov). Deň pred jeho smrťou si pripomenuli 80. výročie svadby. Colette bola sama umelkyňou, no rozhodla sa vzdať sa svojich umelckých ambícií a podporiť manžela v jeho kariére. Colette Soulages zapožičala približne päťdesiat zo 130 vystavených diel, a prišla aj s konceptom výstavy. Po smrti svojho manžela v roku 2022 začala zbierať obrazy na papieri, datovať ich a niektoré si dala umiestniť na plátno, až kým jej nenavrhli, aby ich vystavila.
kde: Musée du Luxembourg, 19 rue de Vaugirard, Paríž
kedy: denne 10:30 - 19:00
Ondřej Kubeš: Scars and Other Fragments
Odhaliť vlastnú zraniteľnosť vo verejnom priestore znamená vstúpiť do situácie, ktorá je súčasne osobná, politická aj formálna. Výstava Scars and Other Fragments je práve taká. Intermediálny umelec Ondřej Kubeš tu pracuje s fragmentmi svojej intímnej histórie spôsobom, ktorý nesmeruje k úplnosti, ale k presnému pomenovaniu toho, čo zostáva trvalo neuzavreté. Kubešov prístup je hlboko intímny, napriek tomu nepôsobí výhradne introspektívne. Z drobných útržkov detstva, dospievania a utvárania queer identity komponuje situácie, ktoré umožňujú zdieľanú rezonanciu. V jeho poňatí sa jednotlivé objekty stávajú „malými dejinami“ – artefaktmi, ktoré nepatria len jednému telu, ale otvárajú sa širším skúsenostiam formovaným tichými, často bolestivými procesmi pripomínania. Práca s pamäťou je vtelená do materiálov, ich štruktúry a spôsobu spracovania. Dôležitú úlohu tu zohráva fotografia a jej materiálna transformácia. Súbor Laceration (2025) prezentuje autoportréty z rôznych období dospievania, ale aj súčasnosti, pretlačovaných na drobné kusy kože. Tento materiál nesúci význam ochrany, zraniteľnosti aj pamäťovej stopy tu slúži ako nosič intímnych obrazov, ktoré sú následne ručne obšívané. Výšivka pritom nepredstavuje dekoratívny prvok ani čisto konštrukčný úkon; je opakovaným gestom starostlivosti, ktorá nezakrýva zraniteľnosť, ale umožňuje s ňou vedome pracovať.
Fotografie krajiny a drobných predmetov rozširujú výstavu o ďalšie roviny pamäte – o miesta návratu, úniku a stíšenia, rovnako ako o zdanlivo marginálne objekty, ktoré v kontexte dospievania fungovali ako tiché orientačné body. Príroda, do ktorej sa autor opakovane vracia, prezentuje prostredie, v ktorom hľadal útočisko. Malé artefakty potom dopĺňajú túto mapu intímnych miest, keď nesú nádych nostalgie. Performativita, ktorá je zároveň pre Kubešovu tvorbu kľúčová, spočíva aj v tom, ako jednotlivé prvky aktivuje vo vzťahu k sebe navzájom. Minulosť sa tu neprezentuje ako uzavretý celok, ale ako materiál ďalšej práce. Videoprojekcia Netting (2019–2025) zachytávajúca vrabce v rýchlom, rozostrenom pohybe túto dynamiku spresňuje: obraz v sebe nesie meditatívnu ľahkosť, ktorá sa môže diváctvu javiť takmer upokojujúco, ako aj stopy napätia spojeného s autorovou vlastnou skúsenosťou. Nejde teda o jednoznačný symbol, ale o vizualizáciu prechodu, momentu, kedy sa vrstvy pamäte krátko narušia a premenia.
(z kurátorského textu Anežky Januschka Kořínkovej)
kde: Ateliér Josefa Sudka, Újezd 30, Praha
kedy: ut - ne: 12.00 – 18.00
do divadla:
Tartuffe
Klamať sa nemá, ale pravda bolí. O čom sa v spoločnosti nepatrí hovoriť? A prečo? A o čom by sa malo hovoriť, ale nerobíme to? Kedy je zakázané otvárať tabuizované témy? Má každý z nás v sebe svojho vlastného cenzora? Táto satiricko-kritická komédia sa stala už v dobe svojho vzniku predmetom sporu o hraniciach slobody slova a medziach umeleckého vyjadrovania.
kde: Slovenské komorné divadlo Martin
kedy: 27. 12. o 18.30
do kina:
Citová hodnota
Sestry Nora a Agnes sa po rokoch znova stretávajú so svojím odcudzeným otcom. Charizmatický a kedysi slávny režisér Gustav ponúkne divadelnej herečke Nore úlohu vo filme, ktorý má byť jeho režijným návratom a vyvrcholením jeho kariéry. Keď Nora ponuku odmietne, obsadí namiesto nej nadšenú mladú hollywoodsku hviezdu Rachel Kemp. Začína sa tak séria vtipných a bolestne úprimných stretnutí, pri ktorých sa Nora a Agnes vyrovnávajú s komplikovanými rodinnými vzťahmi i nečakanou prítomnosťou americkej hviezdy. Film režiséra Joachima Triera získal na MFF Cannes Veľkú cenu poroty.
Raději zešílet v divočině
Ešte stále nájdete v kinách, tak si zájdite na tento balzam pre dušu.
A vypočujte si k tomu rozhovor s režisérom Mirom Remom.
z gauča:
To monštrum vo mne (Netflix)
Slávna spisovateľka bojuje s osobnou traumou a autorským blokom. Keď sa jej susedom stane vplyvný, z vraždy bývalej manželky podozrivý muž, začína sa psychologická hra bez pravidiel. Miniséria o „beštii“, ktorá žije v nás, kombinuje psychologický thriller a existenciálnu drámu, a núti nás pozrieť sa na naše najtemnejšie stránky hrou s neustále sa meniacimi perspektívami v každej časti minisérie. Názov pochádza z piesne Johnnyho Casha a tematicky sa seriál zaoberá univerzálnymi problémami, ako sú vina, smútok, hnev a túžba po pomste. A tiež ukazuje, ako sa láska môže premeniť na dominanciu. Seriál precízne rozkrýva mechanizmy viny a manipulácie, a je tiež brilantnou ukážkou sily rozprávania príbehov. Písaním príbehu niekoho iného, kto ju do neho vťahuje, autorka prepisuje svoj vlastný príbeh.
špeciál Na ceste k Oscarom (DAFilms)
Objavte dva slovenské koprodukčné animované krátke filmy, ktoré sú v úzkom výbere filmov na Ceny Americkej filmovej akadémie: vizuálne strhujúci Hurikán a emocionálne silná osobná výpoveď Zomrela som v Irpini.
Oba filmy môžete teraz exkluzívne vidieť na DAFilms do 31.12.2025.
Hurikán
V Hurikánovom obľúbenom podniku došlo pivo. Barmanka Bára je zúfalá a Hurikán, ktorý je tajne do nej, jej chce pomôcť. Hurikán berie prázdny sud a vydáva sa po nový do jednej z najdivokejších častí Prahy – do Koněvovej ulice. Veľkoobchod s pivom je ale zatvorený.…
r. Jan Saska
Zomrela som v Irpini
Krátky animovaný film ukrajinskej režisérky rekonštruuje skutočný príbeh prežitia a prežívania pomocou osobnej a subjektívnej optiky - s magickou silou animácie, ktorá posúva civilné rozprávanie do nových významov. Ráno 24.februára sme sa s priateľom rozhodli, že pôjdeme z Kyjeva do Irpini k jeho rodičom. Je pre mňa ťažké vybaviť si chronológiu tých dní, moja hlava odmieta a podceňuje všetky moje spomienky, vymazáva ich, ale jediné, čo viem iste, je, že každým dňom sa všetko rýchlo zhoršovalo. Nakoniec sa nám podarilo utiecť posledným koridorom len hodiny predtým, ako ruské vojská vstúpili do mesta. Čas plynul, ale pocit, že som zomrela v Irpini, ma odvtedy nikdy neopustil.
r. Anastasiia Falileieva
na čítanie:
Patti Smith: Chléb andělský
Patti Smith píše už niekoľko rokov svoje memoáre aby sa napokon vrátila na úplný začiatok, do svojho detstva, ktoré malo ďaleko od amerického sna. Celou knihou sa vinie línia bolesti, strát, smrti. V tvrdých, ale poetických obrazoch zachytené detstvo, pretkané záchrannou sieťou umenia a iniciačnými zážitkami, ukončené vzdaním sa vlastného dieťaťa na nekompromisnej ceste za umením. Formatívne roky, umelkyňa utvárajúca samu seba v interakcii s inými umelcami, meniacou sa scénou. Sláva a potreba odstupu, možno až príliš radikálna. Život v ústraní, ktorý signujú romantické obrázky, pričom tým, ktoré by ich narúšali sa ale aj tentoraz vyhýba, zostávajú prítomné iba v niekoľkých vetách naznačujúcich, že to nebol iba čas lásky. Kaskáda úmrtí a návrat. Každá kapitola má inú atmosféru a mení sa aj, bez opustenia štýlu, aj formálne uchopenie. Záver je sériou odhalení a úvahou (rozporom) o tom, kto a čo nás naozaj formuje. Môže to byť krv (DNA), ľudia, alebo to môžeme byť mi sami. Mimoriadne intenzívne ukončenie „memoárovej“ série.
Claude Gassian: Patti Smith. Horses - Paris 1976
Zbierka doteraz nepublikovaných fotografií Patti Smith, ktoré urobil rock'n'rollový fotograf Claude Gassian krátko po vyjdení jej debutového albumu Horses v roku 1975. Počas nasledujúceho roka Patti s kapelou niekoľkokrát vystúpili v Paríži, ktorý sa stal pre Patti mestom opakovaných návratov. Ako sama píše, fotografie Clauda Gassiana sú „pohľadom do nabitej atmosféry roku 1976 a radostnej arogancie rock'n'rollovej kapely.“ Tieto doteraz nepublikované snímky ukazujú mladú umelkyňu na prahu globálnej slávy.
Rjúnosuke Akutagawa: Život jednoho blázna
Trinásť poviedok, ktoré autor napísal v rokoch 1916–1927. Každá z nich má svoje osobité čaro a predkladá s jemnou iróniou a melancholickou skepsou nadčasové drámy pocitu viny, pochybností, zrady a hrabivosti, vychádzajúcej z osobných zážitkov a úvah autora i dávnych mystických príbehov, prenesených do autorovej súčasnosti. Tri z poviedok vychádzajú v českom preklade prvýkrát, ostatné vyšli už v prvom vydaní tejto zbierky v roku 2005.
Rukopis poslednej poviedky alebo skôr poetických zápiskov nazvaných Život jedného blázna zaslal Akutagawa krátko pred svojim dobrovoľným odchodom priateľovi Masaovi Kumemu s prosbou, aby po jeho smrti sám rozhodol, či si táto, svojho druhu autobiografia, zaslúži byť vydaná.
Peter Wolf: Waiting on the Moon: Artists, Poets, Drifters, Grifters and Goddesses
Bob Dylan o knihe napísal: „Číta sa ako keby ste sedeli v rýchliku a cez okná zazreli každého, kto prechádza okolo. Postavy, ktoré skrížili Petovi cestu a ktorých poznal zblízka... Ale ešte predtým, ako sa to všetko začalo, dúfal, že sa stane skvelým maliarom, ale potom sa z ničoho nič vydal iným smerom a už sa nikdy nevrátil. Na tieto memoáre som čakal dlho a je to Petov skvelý obraz.“
Peter Wolf vyrastal v Bronxe a umelecké sklony jeho rodičov ovplyvnili jeho lásku k hudbe aj jeho počiatočnú túžbu stať sa maliarom. Príbehy jeho milujúcich a niekedy excentrických rodičov dopĺňajú scény zobrazujúce mladého Boba Dylana, keď iba vstupoval na folkovú scénu Greenwich Village. Úvahy o Wolfových štúdiách v Bostone – kde zdieľal byt s Davidom Lynchom – sú prepletené s opismi prvej lásky, netradičného literárneho vzdelania a raných hudobných vplyvov, ako bol napr. Muddy Waters. Keď sa Wolf pridal k J. Geils Band ako ich frontman a jeho hudobná sláva rástla, stretol sa s ďalšími významnými osobnosťami, ktoré na neho urobili významný dojem, ako bol Tennessee Williams, Alfred Hitchcock, Andy Warhol, Jean-Paul Sartre, Van Morrison, Aretha Franklin, John Lee Hooker či Rolling Stones. Wolfovo manželstvo s Faye Dunaway je prezentované v jasnom vecnom svetle. Portréty v knihe sú vykreslené s jemným humorom a poskytujú pohľad na umelcov pri ich práci – na tvorivé sily, ktoré ich ženú k úspechu; na démonov, s ktorými bojujú; na vzorce ich vzťahov.. Podobne ako Isherwood, aj Wolf zostáva „fotoaparátom s otvorenou uzávierkou“.
na počúvanie:
OST The Death Of Bunny Munro
Soundtrack k seriálu nakrútenému podľa románu Nicka Cavea Smrť Bunnyho Munroa je aktuálne dostupný na streamoch, na nosičoch bude k dispozícii niekedy na jar. Dokonale atmosférickú hudbu k seriálu zložili a nahrali, ako inak, Nick Cave a Warren Ellis a – ako inak – dokáže perfektne fungovať aj ako samostatný hudobný album.
Maria Somerville: Luster
Írska hudobníčka a speváčka mieša na svojom najnovšom albume prvky shoegaze, post-punku a ambientnej hudby. Témou je návrat domov do rodnej Connemary po tom, čo odišla študovať zvukovú techniku na vysokú školu v Dubline. Album nahrala v dome na brehu jazera Lough Corrib. Na Pitchforku čítame: „Pavučinový dream pop írskej hudobníčky je zároveň mýtický aj skutočný, divoká a starobylá krajina, v ktorej je jej vlastná postava sotva postrehnuteľná.“ A na New Noise: „Sila albumu Luster spočíva v jeho schopnosti vysvetliť nevysvetliteľné; zdôrazniť pocit, ktorý dokáže pochopiť iba srdce – bez slov a bez ľútosti.”
Chris Rea
22. decembra sme sa rozlúčili s Chrisom Reom. Z jeho diskografie vyberáme prelomový album Dancing Down the Stony Road, ktorý bol obratom od rocku k Delta blues a gospel blues. V roku 2000 Reovi diagnostikovali rakovinu pankreasu a podstúpil riskantný chirurgický zákrok, ktorý mu napokon zachránil život. „Nepamätám si, že by som sa tak bál smrti,“ povedal v roku 2002 pre austrálske noviny The Illawarra Mercury. „Ale čo ma naozaj naštvalo, bolo, že som nenahral ani jeden album, kde by sólo na slide gitare bolo také dlhé, ako by sólo na slide gitare malo byť.“ Rea vysvetľuje, prečo sa priklonil práve k Delta blues slovami, že „je menej agresívne ako chicagske blues a hra na gitare má štýl, ktorý nazývam curling: niektoré tóny nie sú vyššie ani nižšie, ale sú to emócie. Je to smútočný zvuk a ľudia z Delty spievajú o hlbokej bolesti, hlbokom strachu a snahe zachrániť si dušu. Hráči z Chicaga spievajú o dievčatách a alkohole. Delta bluesmani spievali do neba; chicagskí bluesmani rozvíjali svoje javiskové vystupovanie spievaním ľuďom, ktorí pili. Je to veľký rozdiel.“ Jeho pôvodnými vzormi v hre na slide gitaru boli Charley Patton, Son House, Lead Belly, Blind Lemon Jefferson, Blind Willie Johnson a Robert Johnson. Album napokon musel nahrať vo vlastnom vydavateľstve Jazzee Blue po tom, ako ho všade odmietli. „Keby šéfovia všetkých hudobných spoločností vedeli o hudbe a o fanúšikoch Chrisa Reu, nerobili by si starosti s albumom ‚Stony Road‘,“ povedal Rea pre The Independent v roku 2004, teda dva roky po vydaní albumu. „Moji stáli fanúšikovia vždy poznali túto moju stránku. Vedel som, že s tým nebudú mať problém. Všetky nahrávacie spoločnosti ho odmietli. Bol som veľmi rád, keď nakoniec získal zlatú platňu.“
...a ešte nemôže chýbať ani slávna The Road to Hell, hráme si ju zo živého albumu z roku 2006 The Road to Hell and Back
31. decembra sa vypnú všetky hudobné kanály MTV. Pre generácie dospievajúce v 80. a 90. rokoch to bola hudobne, kultúrne i spoločensky formatívna televízna stanica, pre mladých vyrastajúcich v komunistickom bloku sa MTV v 90. rokoch stala jedným zo symbolom slobody. K legendárnym formátom patril MTV Unplugged, v rámci ktorého vystúpilo viac ako sto hudobníkov a skupín, záznamy z vystúpení patrili často k ich najpredávanejším titulom. Vyberáme aspoň niekoľko z nich, ako úplne prvý v MTV Unplugged vystúpil (a viackrát sa vrátil) Neil Young tak začneme ním:
Neil Young
Eric Clapton
Nirvana
Sinead O’Connor
Page & Plant
K. D. Lang
Pearl Jam
Stevie Ray Vaughan
The Cure
Amy Winehouse