vo všetkých postkomunistických krajinách, ktoré Sovieti držali vo svojom chlieve, bol vývoj kultúry nejakým spôsobom zdeformovaný. Keďže jazz sa väčšinou zaobíde bez výpovedného textu, bol tolerovaný relatívne najviac. V Poľsku, kde normalizácia v hudbe navyše neprebiehala tak kruto ako v iných satelitoch, vznikla absolútne unikátna jazzová scéna

poľskosť v jazze? Áno!

Hudobníci ako klavirista Krzysztof Komeda, trubkár Tomasz Stańko či saxofonista Zbigniew Namysłowski začali vedome prepájať jazzové formy s prvkami poľskej ľudovej hudby – najmä s modálnymi štruktúrami, rytmikou a melodikou vychádzajúcou z folklóru. Tento prístup bol v Európe novátorský, keďže dovtedy sa jazz v európskom prostredí skôr snažil napodobňovať americké vzory. Poľská scéna sa stala jednou z prvých, ktorá vytvorila „národný dialekt“ jazzu, čo neskôr inšpirovalo aj ďalšie krajiny (napr. severský jazz s estetikou, definovanou vydavateľstvom ECM). Michal Urbaniak (narodený v roku 1942 vo Varšave, vyrastal v Lodži) sa v tejto scéne začal pohybovať veľmi prirodzene, aj keď s vlastným konceptom. Folklórne korene nezavrhol, ale pozeral sa aj za oceán, kde sa koncom 60. rokov začali diať veci. Ľudia ako Miles Davis a ďalší zapojili jazz do elektrickej zástrčky a začali lietať iskry. V roku 1973 Urbaniak emigroval do New Yorku a stal sa súčasťou tej najväčšej jazzovej scény, jedným z hráčov, ktorí držali strechu jazzového sveta.

husle, saxofón

S husľami bol detským zázrakom, jeho učiteľom bol dokonca David Oistrach. Už ako 6-7-ročný hrával klasické koncerty, ale ako teenager konvertoval k jazzu. Snažil sa pretlmočiť jazzový jazyk husľami, ale vtedy sa mu zdalo, že saxofón je vhodnejší nástroj a práve s ním sa ako 15-16-ročný vrhol na pódiá.