do galérie:
Reiner Riedler - Táto strana raja
Rakúsky fotograf Reiner Riedler v cykle Táto strana raja obracia svoj objektív na kolektívne rituály strávenia voľného času a túžby, ktoré formujú súčasné Rakúsko. Od roku 2003 pozoruje miesta, kde sa zhromažďujú tisíce ľudí – hudobné festivaly, automobilové či lyžiarske preteky, kulturistické súťaže, erotické veľtrhy, krampusovské festivaly a karnevaly – priestory, kde sa dočasne rozpúšťajú spoločenské hierarchie, umožňujúce vznik nových foriem sebaprezentácie. Pre Riedlera tieto udalosti stelesňujú „emocionálnu masovú identitu“, kde sa stierajú hranice medzi realitou a inscenovaným zážitkom a kde sa sľub intimity skladá na verejnosti. Riedler ukazuje napätie medzi extázou a prázdnotou, medzi komunitou a izoláciou, medzi inscenovaným a autentickým. Jeho fotografie odhaľujú krajinu túžob – ľudí hľadajúcich transcendenciu prostredníctvom rituálnej zábavy, obývajúcich krehký raj vytvorený zábavným a komunikačným priemyslom. V týchto prchavých okamihoch uvoľnenia je spoločenská štruktúra odhalená a zároveň zamaskovaná.
Výstava sa koná v rámci festivalu Mesiac fotografie 2025.
kde: Rakúske kultúrne fórum, Hodžovo nám. 1/A, Bratislava
kedy: po - piatok: 9:00 - 17:00
Květoslava Fulierová: Partitury
Dominantným východiskom tvorby významnej slovenskej autorky sa stala fúzia výtvarnej a hudobnej senzibility. Určitý čas pôsobila ako huslistka v orchestri. Jej výtvarné cykly inšpirované hudbou klasikov, ale aj kozmologickými víziami, prírodou a jej metamorfózami, sa pohybujú na hrane lyrickej abstrakcie a konceptuálneho prejavu. Okrem kresieb a grafických diel – niekedy v kombinácii s fotografiami – je Fulierová tiež autorkou celého radu ikonických snímok, na ktorých figuruje popredný slovenský konceptualista Julius Koller, jej umelecký a životný partner.
kde: Atrium, Pražákův palác, Husova 18, Brno
kedy: st – ne : 10.00 – 18.00
do kina :
Tančiareň
Režisér Ettore Scola ponúka vo svojom filme intenzívny pocit plynúceho času a dejín, v ktorom sa prelína „malý“ osobný život pravidelných návštevníkov jednej typickej parížskej predmestkej tančiarne s tokom „veľkých“ dejín. Snímka je nakrútená úplne bez slov, je to čistá syntéza hudby, tanca, pantomímy, masiek a kostýmov. V niekoľkých epizódach, odohrávajúcich sa v rozpätí takmer päťdesiatich rokov (1936 – 1983), sú v Tančiarni pripomenuté významné momenty z minulosti Francúzska, a spolu s ním vlastne aj celej Európy. K popularite filmu prispeli mnohé známe melódie tých čias, vrátane šansónov Édith Piaf a piesní Beatles. Originálnu koncepciu tanečného rozprávania prevzal známy taliansky režisér Ettore Scola z pantomimického divadelného predstavenia, ktoré uvádzalo parížske Le Théâtre du Campagnol v roku 1981. Do filmových úloh boli obsadení priamo herci úspešnej divadelnej adaptácie, pretože ich zohratosť bola v tomto prípade zárukou celosvetového úspechu filmu.
dnes napr. v bratislavských kinách Film Europe a Nostalgia, ako aj v sieti kín Cinema City
Dokonalé dni
Hirajama pracuje ako čistič toaliet v Tokiu. Žije spokojne vo svojej starostlivo zostavenej rutine a voľný čas trávi čítaním kníh, počúvaním starých rockových kaziet, alebo fotením na svoj analógový fotoaparát. Zo životnej harmónie ho vytrhne séria nečakaných stretnutí, ktorá postupne odhaľuje čriepky z jeho minulosti. Veľký návrat režiséra Wima Wendersa.
kde a kedy: 21. 12. o 16.15 v bratislavskom kine Nostalgia
z gauča:
Emília (blu-ray)
Na blu-ray nosiči sa k vám teraz dostáva dokumentárny portrét o filmovej a divadelnej herečke Emílii Vášáryovej, ktorý o nej nakrútil Martin Šulík. Film je obzretím sa za jej životom a prácou, ktorej rozsah je mimoriadne široký. Emília Vášáryová spoluvytvárala podobu moderného slovenského i českého divadla, filmu, televízie a rozhlasu a na svojej ceste prišla do kontaktu s významnými osobnosťami našej i európskej kultúry, pričom mnohé z nich stretla osobne a spolupracovala s nimi. Prostredníctvom výpovedí priateľov, kolegov, spolupracovníkov i kritikov Šulík skladá pestrú mozaiku názorov, ktorá postupne vytvára obraz prvej dámy slovenského herectva. V dokumente okrem Vášáryovej vystupuje jej sestra Magda a ďalšie osobnosti, medzi nimi Božidara Turzonovová, Ján Mistrík, Vladimír Štefko, Roman Polák, Stanislav Párnický, Ľubomír Vajdička, Eduard Grečner, Štefan Kvietik, Emil Horváth ml. či Marko Škop. Objavujú sa v ňom cenné archívne zábery zachytávajúce dejinné zlomy, sprítomňujúce hviezdne momenty slovenského divadla a kinematografie, ale aj intímne momenty z herečkinho života.
O filme sme sa rozprávali s režisérom Martinom Šulíkom.
Jedna bitka za druhou (HBO)
Vyhasnutý revolucionár Bob žije v paranoidnom stave, odrezaný od sveta, spolu so svojou energickou a samostatnou dcérou Willou. Keď sa po 16 rokoch znovu objaví jeho úhlavný nepriateľ a Willa zmizne, bývalý radikál sa ju zúfalo snaží nájsť. Otec aj dcéra pritom bojujú s následkami jeho minulosti. Režisér Paul Thomas Anderson chcel román Thomasa Pynchona Vineland adaptovať už dávno, napokon do pôvodnej predlohy včlenil pri písaní scenára niekoľko vlastných príbehov. Jedna z filmových udalostí tohto roka.
Rozklad: 1975 (Netflix)
Dokument oscarového režiséra Morgana Nevillea o prelomových filmoch, ktoré v Amerike v roku 1975 vznikli v reakcii na dramatické zmeny v spoločnosti a politike - Watergate, Vietnam, segregácia, stúpajúca paranoja a násilie, Bill Gates a jeho ambícia “počítač do každej domácnosti”, nová vlna feminizmu. To všetko cez nové filmové hlasy - herecké i režisérske. Koniec všetkých ideálov hippies. Americký sen či nočná mora? Dokument neponúka hlboké analýzy, ale je zaujímavým vhľadom do “doby po všetkom a pred ničím” skrz filmovú a televíznu tvorbu. Ako vo filme hovorí herec Josh Brolin filmy „nepodliehali trendom, ale išlo o osobný pohľad.“
na počúvanie:
The Cure - Troxy Live 2024: Show Of A Lost World
Záznam koncertu v londýnskom Troxy zachytáva všetko, čo hudba The Cure v sebe nesie a stáva sa emocionálnym dokumentom, cestou nielen do hĺbky hudby, ale aj histórie skupiny. Intímne a súčasne epické.
„Došiel nám čas,“ smeje sa Robert Smith pred záverečnou skladbou Boys Don't Cry. „Myslím tým, len na dnešný večer.“ (Smith s návratom The Cure tvrdil, že odíde do dôchodku v roku 2029, keď oslávi 70. narodeniny.) 160 minút a 31 skladieb.
Arvo Pärt
Vypočujte si náš podcast, v ktorom sa rozprávame so skladateľom Petrom Zagarom o estónskom skladateľovi Arvovi Pärtovi, ktorý oslávil v roku 2025 svoje deväťdesiate narodeniny. Stále patrí k najuvádzanejším žijúcim autorom na svete. O Pärtovej tvorbe, jej premenách a zážitku z jej počúvania, a to v kontexte knihy Arvo Pärt: čas čakania. Peter nielen inicioval vznik knihy, ale aktívne na nej spolupracoval ako autor prekladu i jednej z esejí. Kniha vyšla vo vydavateľstve Modrý Peter a ponúka rozsiahly rozhovor talianskeho muzikológa Enza Restagna so skladateľom a jeho manželkou, dopĺňajú ho ešte eseje od Daniela Pastirčáka a Víta Zouhara. Peter Zagar rozpráva tak o hudobnej ceste Arva Pärta, nepostihnuteľnosti a výnimočnosti jeho diela, ale tiež o svojom vzťahu k Pärtovej tvorbe a jej vplyve na vlastnú tvorbu, ktorou oslovil aj samotného skladateľa.
...a potom si vypočujte skladbu Fratres v podaní Keitha Jarretta a Gidona Kremera
...a keďže v kinách sa stále premieta film Kolín 75 o dnes už legendárnom koncerte Keitha Jarretta v Kolíne nad Rýnom (1975), vypočujte si nahrávku z tohto koncertu, s viac ako štyrmi miliónmi predaných kópií stále zostáva najslávnejším jazzovým sólovým albumom a najpredávanejšou klavírnou nahrávkou. Jarrettova 66-minútová improvizácia na koncerte pôsobí, akoby ani nebola spontánnou kompozíciou. Všetko, čo koncertu predchádzalo pritom smerovalo skôr k jeho zrušeniu. Jarrett prišiel do Kolína s dvojdňovým spánkovým deficitom a trpel bolesťami chrbta, kvôli čomu musel nosiť ortézu, zle sa najedol a namiesto objednaného piána Steinway Grand bol k dispozícii iba rozladený klavír, ktorý sa napriek všemožným snahám nepodarilo naladiť, vo vyšších registroch mal plechový zvuk,bol slabý v basovom registri a pedále nefungovali správne. Plánovaný koncert a nahrávka boli takmer zrušené, ale napokon sa rozhodlo, že koncert bude a bude sa aj nahrávať keďže už boli na mieste nahrávací technici. Jarrett počas svojho vystúpenia hral výrazné ľavoruké rytmické figúry, aby dosiahol efekt silnejších basových tónov, a svoju hru sústredil na strednú časť klaviatúry. Producent Manfred Eicher neskôr povedal: „Pravdepodobne hral tak, ako hral, pretože to nebol dobrý klavír. Pretože sa nemohol zamilovať do jeho zvuku, našiel iný spôsob, ako z neho vyťažiť maximum.“ Pozoruhodným aspektom koncertu bola Jarrettova schopnosť produkovať veľmi rozsiahly improvizovaný materiál cez rytmus jedného alebo dvoch akordov počas dlhších časových úsekov, niekedy v pomalom rubato štýle a inokedy v bluesovom gospelovom rockovom štýle. Keď si nahrávku potom počúvali, zistili, že sa podarilo zachytiť jedinečnú atmosféru koncertu, ktorý tak Jarrett ako aj mnohí v publiku neskôr označili za „existenciálny zážitok“.
... a Keith do tretice, ale tentoraz Richards, ktorý vo štvrtok (18. 12.) oslávil svoje 82. narodeniny. Gitarista Chris Spedding jeho hru označil ako „priamu, prenikavú a nenáročnú“. Richards sám hovorí, že sa zameriava na akordy a rytmy, vyhýba sa okázalej a súťaživej virtuozite. Jeho hra a riffy definujú zvuk The Rolling Stones od ich vzniku na začiatku 60. rokov do dnes. Keith Richards ale stále považuje za základ svojej hry akustickú gitaru (podobne ako Jimmy Page) a verí, že by „stratil cit“, ak by prestal hrať na akustickej gitare. „Zvyčajne sa doma elektrickej gitary ani nedotýkam (...) akustika je oveľa presnejšia a nemôžete sa spoliehať na elektronické triky ako sustain, aby ste dosiahli ohromujúci zvuk. Musíte hrať správne čo ma udržiava zostať presným. Myslím si, že každý gitarista by si mal nájsť čas na hranie na akustickej gitare.“
Richards je jedným z mála gitaristov svojho rangu, ktorý uprednostňuje hranie v kapele s ďalším gitaristom. Po Brianovi Jonesovi (výnimočnom najmä na slide gitare) prišiel do kapely Mick Taylor a jeho virtuozita na sólovej gitare viedla k výraznému oddeleniu rolí sólovej a rytmickej gitary, najmä na koncertoch. V roku 1975 Taylora nahradil R. Wood a jeho príchod znamenal návrat ku gitarovej súhre, ktorú Richards nazval „the ancient art of weaving “, tak ako ju kedysi s Jonesom pochytili zo chicagského blues.
V piatok (19. 12.) sme si pripomenuli nedožité 75. narodeniny nemeckého básnika a esejistu Jürgena Fuchsa, o ktorom na plan.art napísal Josef Rauvolf.
Jeho verše zhudobnil napr. Mikoláš Chadima a sú na albume Es Reut Mich F... Po novembri 1989 sa stretol s Fuchsom aj osobne, k plánovanému zhudobneniu ďalších básní prišlo až po Fuchsovej smrti, vyšli na albume Tagesnotizen.
Po Fuchsovej poézii siahla aj experimentálna skupina DekadentFabrik, ktorú založili David Cajthaml a Otto M. Urban (kurátor aj aktuálnych výstav Davida Lyncha a J. - P. Witkina v DOX-e), pridali sa k nim basista Ivan Bierhanzl a aj saxofonista Mikoláš Chadima. Na ich prvom albume Fetish Now! (2011) hosťovala aj speváčka Monika Načeva.
na čítanie:
Ivan Štrpka: Posunky, fakty, prví korčuliari
Text je záznamom povahy a premien ľudskej existencie, jej celostnosti, ale aj prázdnoty či fragmentárnosti. Autorovo alter ego ako zvnútornený pozorovateľ postupuje chodbami labyrintu, kde sa „tvorí význam“ a „zmysel tratí“, ale kde zároveň nie je dôležité hľadanie poslednej chodby vedúcej k východu či východisku. Dobrodružstvo je v prijatí a plnosti prežívania. Pre spolubežca autora sa podmienkou čitateľského zážitku opäť stáva špecificky štrpkovská dynamika stavov, interpretačná tvorivosť a už tradične čítanie s nasadením totálnej vnímavosti. Dynamika vedomia, ako ju zachytáva autor, kde to, „čo nie sme schopní obsiahnuť je trvanie“, vypovedá o viacrozmernosti a enigmatike krátkeho pobytu na tomto svete. Štrpkova aktuálna freska plná prchavých i nevyhasínajúcich momentov je jeho dôstojným, ale aj neľahko uchopiteľným obrazom.
Samko Tále: Kniha o cintoríne (zberateľská edícia)
Už čase 1. vydania kultová kniha. Kto ju nečítal bol prakticky vylúčený z debát v kaviarňach, krčmách, náhodných stretnutiach na rohoch ulíc. Samko Tále, zberač papiera z Komárna, má chorobu, ktorá má meno a pri nej sa nerastie ani nezarastá. Neustále má nutkanie písať, lebo mu to predpovedal starý Gusto Rúhe. Píše o svojom meste, o ľuďoch, o svete, ktorému síce nerozumie – ale pritom ho odhaľuje lepšie než ktokoľvek iný. Všetko, čo sa pri čítaní dozvieme, je komické, banálne – ale ak sa zamyslíme, ohromí nás, aké sú Samkove príbehy mrazivé a kruté. A v tom je genialita Knihy o cintoríne, že nás znenazdajky prinúti rozmýšľať. To, čo sa začína ako jazyková hra, končí ako zrkadlo spoločnosti, nekompromisná satira politického režimu.
Pri príležitosti 25. výročia vydáva KK Bagala Knihu o cintoríne spolu s CD-audioknihou (načítal ju Ľuboš Kostelný) a v originálnej grafickej interpretácii, ktorej sa ujal mladý umelec Richard Hronský a vytvoril veľmi zaujímavý koncept. Každý čitateľ získa jedinečný exemplár – inak ozdobenú obálku, kniha je ručne zošitá a zviazaná motúzom, akoby ju Samko Tále pripravil do zberne papiera. Unikátne prílohy pribalila autorka Daniela Kapitáňová.
Obálka je z kartónu a kniha pôsobí, akoby bola ukrytá 25 rokov pod vlhkými krabicami. Pri prvom otvorení papier praskne. Preto jemne nalomte prednú aj zadnú časť – je to súčasť zámeru – a potom sa už kniha dá pohodlne čítať. Možno nájdete aj rukou písané odkazy či obrázky.
Thomas Schlesser: Moniny oči
Päťdesiatdva týždňov, toľko času má desaťročná Mona, aby objavila všetku krásu sveta. Každú stredu ju jej starý otec Henry po škole berie galérie, aby sa tu spoločne ponorili do jedného umeleckého diela. Skoro rok tak Mona a Henry navštevujú Múzeum Orsay, Louvre a Centrum Pompidou a jeden deň v týždni zasväcujú zakaždým inému z päťdesiatich dvoch vybraných majstrovských diel. Každé z nich si pozorne prezrú, diskutujú o ňom, nechávajú sa ním prekvapiť, dojať, spochybniť aj nadchnúť. To všetko s vedomím, že Mone do roka hrozí definitívna strata zraku. Pri skúmaní diela a myšlienok Botticelliho, Vermeera, Goyu, Courbeta, Kahlo alebo Basquiata a mnohých ďalších objaví Mona nielen silu ukrytú v umení, ale aj význam šľachetnosti, pochybností, melanchólie, straty i revolty.
Súčasťou českého vydania je rozkladací prebal veľkosti plagátu s farebnými reprodukciami všetkých diel, ktoré Mona a Henry pri svojich vychádzkach preberajú.
John Lingan: Backbeats: A History of Rock and Roll in Fifteen Drummers
Keď sa Micka Jaggera pýtali, čo je pre rockovú kapelu najdôležitejšie, bez zaváhania odpovedal - bubeník. Je množstvo bubeníkov, ktorí v priebehu desaťročí zohrali úlohu pri formovaní rock 'n' rollu, John Lingan vyberá 15 priekopníkov - mužov a žien, ktorí spoločne udávali rytmus jednej éry. Od legendárnej práce Bernarda Purdieho s Arethou Franklin až po funk a punk, prepracovaný swing Davea Grohla pre Nirvanu, títo bubeníci nanovo definovali to, čo bolo v populárnej hudbe možné. Lingan poukazuje aj na prelomové a nedocenené talenty, ako je Maureen Tucker z The Velvet Underground, ktorej minimalistické beaty prepísali pravidlá, či Sam Lay, kľúčová postava vo vývoji bluesrocku Kniha plná príbehov a exkluzívnych rozhovorov – od úvah Roberta Planta o legendárnych nahrávkach Led Zeppelin až po správy zo zákulisia nahrávania od slávneho nahrávacieho technika Steva Albiniho – ponúka zaujímavý pohľad na niektoré z najnezabudnuteľnejších momentov rocku.
