včera som mala tú česť prihovoriť sa na slávnostnom podujatí ako členka Správnej rady Nadácie Milana Šimečku:

Tento rok je pre Nadáciu Milana Šimečku a jej stretnutia s osudmi tých, ktorí prežili holokaust, významný výročiami. Pripomenuli sme si 30. výročie od začiatku spolupráce s Fortunoff Video Archive for Holocaust Testimonies pri Yaleskej univerzite v USA pri nahrávaní príbehov očitých svedkov obdobia holokaustu.

Dnes sme tu, pretože si pripomíname 20. výročie, odkedy začal príbeh putovnej výstavy Anny Frankovej, ktorej príbeh sa stal aj príbehom nadácie.

Nikdy nebolo ambíciou nadácie mať nahratých rozhovorov čo najviac, mať ich uložené niekde v archívnej skrini. Vždy sme to robili, pretože sme chceli ponúknuť najmä mladým ľuďom, príbehy poznania. Rozprávanie svedkov vo veku ich starých mám a otcov, s rovnakými vráskami na tvári, s rovnakými šedinami.... pred dvadsiatimi rokmi sa k tomu pridalo rozprávanie dievčaťa, ich rovesníčky Anny.

Nadácia Milana Šimečku

Aký by bol príbeh nadácie bez nej? Aký by to bol príbeh bez všetkých tých mladých ľudí, ktorí sa v priebehu celých dvadsiatich rokov príbehu dotýkali a pomáhali dotýkať sa spolužiakom, rodičom, učiteľom, všetkým, ktorí sa prišli na výstavu Anny Frankovej pozrieť. Isto by mu niečo chýbalo a sme všetci veľmi vďační, že nechýbalo a nechýba.