Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jozef Banyák bol legenda a bude veľmi chýbať

.post Bellum .kultúra

Akoby nestačilo úmrtí v posledných dňoch, v utorok nás opustil aj scenárista a režisér Jozef Banyák (1958), ktorý bol významným hlasom rómskej kultúry na Slovensku. Narodil v Podunajských Biskupiciach v roku 1958 do široko rozvetvenej rómskej rodiny s kováčskou tradíciou. Jeho príbeh zaznamenalo občianske združenie Post Bellum v roku 2021.

Jozef Banyák bol legenda a bude veľmi chýbať

keď nastúpil do školy, bol v triede mix maďarských, nemeckých a slovenských detí. „Raz sa v škole pýtali, kto je cigánskeho pôvodu. Po krátkom váhaní som sa prihlásil. Keď som to povedal mame, veľmi sa hnevala. Rodičia necítili veľkú spriaznenosť s rómskou menšinou. Mám 25 bratrancov a sesterníc a ani jeden si nezobral rómskeho partnera. To hovorí za všetko,” smeje sa pamätník, ktorého od detstva zaujímala literatúra. Divadlu sa začal venovať už počas základnej školy. Počas socializmu chodil v škole na náboženstvo a miništroval v kostole. Politický systém náboženstvo nepodporoval, ale ani nevedel zakázať, myslí si Jozef. Jeho detstvo veľmi výrazne ovplyvnilo, že mal príbuzných v Rakúsku. V šesťdesiatych rokoch pravidelne chodili na Slovensko. Takmer každý týždeň dve – tri autá. Išli na zábavu. Omama im vždycky pripravila hostinu. Nosili im južné ovocie, žuvačky a čokolády, postupne aj oblečenie. „Rakúska televízia dosť saturovala tú slobodu. Ako keby sme sa vedeli trošku odstrihnúť od toho tu. Tým pádom ma vôbec neobťažovala slovenská televízia. Pravdupovediac, väčšinu detstva som pozeral maďarskú alebo viedenskú televíziu,” priznáva pamätník. 

 1968

Na vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 si ako desaťročné dieťa spomína tak, že to bolo vzrušujúce. „V ďalších dňoch som stretával ruských vojakov priamo na ulici v Biskupiciach. Vojaci tam chodili čerpať do cisterny vodu do pouličného ventilu. Mali zrejme nejaký dohovor, že si odtiaľ budú brať vodu. Kým si naberali vodu, my sme tam behali a rozprávali sa s nimi. Takí väčší a smelší chalani im nosili za cigarety ovocie, napríklad broskyne. Boli to 19 – 20-roční chlapci. Po niekoľkých mesiacoch sa postupne stiahli sovietske vojská do kasární. Učiteľ Duchoň nám dovolil doniesť do triedy tranzistor a počúvali sme legendárne Majstrovstvá sveta v hokeji. A keď sme nad Rusmi vyhrali, dal doniesť 25 nanukov. Tak sme oslavovali to víťazstvo,“ spomína pamätník. Na strednú školu nastúpil na gymnázium na Tomašíkovej ulici. Vybral si ho kvôli bazénu, lebo jedna z troch hodín telesnej bola plávanie.  

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite