jeho práce mali množstvo obdivovateľov na svetových výstavách. Jeho kinetické a svetelné objekty sa vystavovali v Európe, Ázii aj Južnej Amerike, jeho práce boli súčasťou svetových výstav ako Expo ’70 v Osake. V roku 1971 realizoval vizuálno-kinetické projekty s American Wind Symphony Orchestra po celých USA – unikátne spájali výtvarnú stránku, pohyb a zvuk.

Sám však žil nenápadne a ešte aj jeho stálu expozíciu previezli z Bratislavy do Vítkovíc. Takto, dá sa povedať, nenápadne aj zomrel. Pripomeňme si jeho príbeh, ako ho zaznamenali v o. z. Post Bellum.

deti kapitalistu

Milan Dobeš sa narodil 29. júla 1929 v Přerove do rodiny obchodníka s textilom. Prvých desať rokov jeho detstva plynulo pokojne v medzivojnovej Československej republike, avšak okupácia nacistami a vytvorenie Protektorátu Čechy a Morava v marci 1939 priniesli biedu, hlad, lístkový prídelový systém, čierny trh a hlavne všadeprítomný strach. Napriek tomu bol Milan veselý, všestranne činorodý chlapec, venoval sa kanoe, basketbalu, volejbalu, atletike, baletu, divadlu, vydával vlastný časopis a hlavne od detstva kreslil a maľoval. Ako stredoškolák tajne vystupoval ako tanečník v klube Boccaccio pod ostravským hotelom Palace, kde sa naučil aj stepovať.

Dobeš zmaturoval na obchodnej akadémii v Českom Těšíne, kde sa mal pripravovať na prevzatie rodinného podniku. Ten však čoskoro komunisti znárodnili a zrušili. Z otca napriek excelentným znalostiam v oblasti textilu urobili vedúceho drogérie. „Oboch rodičov tento stres psychicky ničil. Bolo kruté – byť na indexe. My, ako ich synovia, sme razom získali status detí kapitalistu a nepriaznivý kádrový posudok.“

hlavne, že vieš kresliť!

Po maturite sa musel zamestnať. Pol roka brázdil republiku ako tanečník stepu v rámci turné Orchestra Gustáva Broma. Potom v nudnej práci skladníka v Moravostave, kde bolo všetko tak „ohromne tajné, až to bolo smiešne“, si všimli, že pekne kreslí, a tak dostal úlohu ilustrovať časopis Stavbař. Po roku sa s kamarátom Jaroslavom Knilom rozhodli študovať maľbu. Veľmi dôkladne sa pripravovali, kreslili štúdie všetkého možného a v roku 1951 úspešne zvládli prijímacie skúšky na VŠVU v Bratislave.