tam, kde bretónsky ostrov čelí divokému Atlantiku, na cípe La Pointe des Poulains, o ktorom Sarah hovorila ako o pästi Európy ponorenej do oceánu, na mieste, kde sa o skalnaté pobrežie s ohlušujúcim rachotom trieštia vlny oceánu, sa v auguste 1894 Sarah Bernhardt ocitla na výlete, na ktorý ju zobral maliar, priateľ a istý čas aj milenec, Georges Clairin, jej drahý Jojotte. 50-ročná Sarah Bernhardt, pobehujúca medzi vresmi a kručinami, vykríkla, že práve sa stala majiteľkou opustenej, starej, schátralej pevnosti z roku 1846, učupenej v závetrí medzi skalami. Pevnosť kúpila za 6000 frankov. Práce začali v zime 1895, aby už ďalšie leto, a potom nasledúcich 28 liet, sem Sarah prichádzala načerpať energiu pred divadelnou sezónou. Postupne kúpila všetko územie okolo pevnosti, patril jej celý cíp des Poulains, aj pobrežie a tak miestni rybári museli s ňou vyjednávať, aby ich púšťala na jej územie a oni naďalej mohli loviť ryby medzi skalnými útesmi. K pevnosti dala pristavať vilu, ktorú nazvala Vilou Piatich kontinentov. Ázia pre vnučku Lysiane a jej pestúnku, Afrika pre syna Mauricea, Amerika pre synovu manželku Terku, Európa pre vnučku Simone a Oceánia pre slúžku. Priateľovi maliarovi Georgesovi Clairin dala postaviť ateliér.

„Belle-Isle mám rada pre jeho odľahlosť, ticho, divokosť, pre jeho rybárov, priehľadné a modrozelené more, oblohu chvíľu čiernu a hneď na to modrú, pre nádherné predstavenia, ktoré tu príroda organizuje, pre všetky sny ideálu a krásy, ktoré tu nachádzam.“ (Sarah Bernhardt)

rybárske rituály a chuť sorbetu

V čase, keď ešte z Paríža vlaky do Bretónska odchádzali zo stanice Orsay, kde je dnes múzeum, do ktorého sa celý svet chodí dívať na maľby impresionistov, keď po dlhej ceste do Quiberon bolo treba ešte absolvovať niekoľkohodinovú plavbu v nepokojných vlnách oceánu, sa tu prechádzala aj Colette s manželom Willym, aj Reynaldo Hahn s Marcelom Proustom, ktorý v Bretónsku načrtával základy Hľadania strateného času. 

Prístavné mestečko Le Palais má atmosféru šmrcnutú rybárskymi rituálmi, rannými aj večernými, vôňami zeleniny a ovocia na trhu, do ktorých sa vnucuje všade prítomná vôňa mora, pokrikmi predajcov rýb a chuťami zmrzlinových sorbetov z červených pomarančov, ríbezlí, fialiek, citrónu, bazalky a tymiánu, farbami ľanových šiat žien, ktoré v rukách nesú veľké sýtozelené hlávky čerstvých šalátov z trhu. V literárnej kaviarni s výhľadom na more sa sedí v starých vysedených kožených kreslách, stará bielovlasá pani s cyklámenovo ružovým šálom servíruje limonádu a ja mám odrazu v rukách knižku vnučky Sary Bernhardt, Lysianne, popíjam limonádu a listujem v tej knižke, ktorá vraj stojí 85 eur, lebo majú len tri exempláre a „táto, vidíte, nemá ani prerezané strany, tak stojí 95 eur“. Potom mi tá pani s krásnym šálom dala do ruky knihu Josepha Czapského o Proustovi, vraj tú mi predať môže a tá sa mi bude určite páčiť. Rozprávali sme sa o Marcelovi Proustovi, o Illiers-Combray a literárnych večeroch nad morom. Celé dni kráčame po útesoch, prudké schádzania zo strmých zrázov a potom zas to s rozbušeným srdcom z druhej strany vyšľapať, spálené tváre a ramená, cez pláže prechádzame s teniskami v rukách a potom si zas razíme cestu cez vysoké papradie, vdychujeme vône ihličia a fialového a ružového všade rastúceho vresu. Sarah Bernhardt vres nemala rada, dávala ho klčovať.

ARCHÍV

letá so zverincom

Na začiatku predminulého storočia sa v prístave Le Palais alebo na cípe des Poulains 30 liet vyloďovala Sarah Bernhardt, so svojim „zverincom“ (ménagerie), ako nazývala svoju trupu rodinných členov, blízkych priateľov, s mačkami a psami, opicou, papagájmi a všakovakou inou zverou. Po móle prechádzala v bielych dlhých šatách špirálovitého strihu a keď ju loď zaviezla priamo k cípu La Pointe des Poulains, z člna na pobrežie ju muži vynášali na chrbte.

„Húževnato sa prepracovala k úspechu, počas pruskej vojny v divadle Odéon ošetrovala ranených, počas prvej svetovej vojny, už s amputovanou nohou, chodila k zákopom robiť pre vojakov predstavenia, na javiskách hrala do poslednej chvíle, do posledného dychu.“

V pevnosti s hrubými kamennými múrmi si predstavujeme letá z čias Sary Bernhardt. Ako tu skoro ráno vstávala, energickým hlasom dávala celý dom do pohybu, o šiestej odchádzala poľovať, o ôsmej loviť krevety, o deviatej už v kuchyni pripravovala šalát, šľahala maslo z mlieka ostrovných kráv, uhorky zavárala s pračudesnými ingredienciami. O jedenástej kúpeľ, toaleta, aby o pol jednej bola pripravená na obed. Poobede sa siestovalo vonku, v „Saratóriu“, na terase v závetrí, spoločnosti na bielych lehátkach a v prútených foteloch Sarah prikazovala byť ticho, nikto to nerešpektoval, komentovali rôzne články, odháňali hmyz, debatili, smiali sa a Sarah, s tvárou prikrytou bielym závojom, ich stále napomínala „Spím, spím“ aby boli ticho. Po pol hodine ako prvá vyskočila, že dosť bolo siestovania a išla pracovať, čítať scenáre, učiť sa roly na nadchádzajúcu divadelnú sezónu, modelovať sochy alebo maľovať v ateliéri. O piatej sa hral tenis, samozrejme tak, aby Sarah vyhrávala a loptičky sa jej museli prihrávať tak, aby nemusela behať po kurte. Po algovom kúpeli sa v japonskom kimone a panamskom klobúku, so zelenou šatkou okolo krku, slnila na streche pevnosti. Večeralo sa dlho do noci. Oceán takmer vchádzal do obývačky starej kamennej pevnosti, za vrcholom stola sedela Sarah, rozprávala anekdoty o parížskych hercoch a herečkách, Reynaldo Hahn hral na klavíri, pred spaním ešte stihli partiu domina, Sarah, ak prehrávala, opäť zúrila a potom, keď zavelila, že ide sa spať, ona so synom Mauricom sa ešte zdržali v tmavej obývačke pri hučiacom oceáne na partiu kariet. Podobne ako sú elegantne oblečení veslári na Caillebottovych obrazoch, aj Sarah s jej kompániou vykonávali všetky aktivity na ostrove s nepredvídateľne divokým počasím pekne oblečení. V nedeľu chodievala na omše do kostola v prístave Sauzon. Rybárom a námorníkom rozdávala zlaté mince.

Mária Dopjerová-Danthine

transplantácia tigrieho chvosta

Medzi blízkymi, ktorých Sarah na ostrov pozývala bol aj skladateľ a hudobný kritik venezuelského pôvodu, Reynaldo Hahn, priateľ Marcela Prousta. Jej „malý Reynaldo“, ako ho Sarah nazývala, na prvú návštevu u nej na ostrove Belle-Ile, spomínal, že ho vítala slovami ponáhľajte sa, ideme práve jesť makrely. La Berma z Proustovho Hľadania strateného času je inšpirovaná postavou Sarah Bernhardt. Extravagantnosť Sary nikoho z blízkych neprekvapovala. Herec Sacha Guitry o nej povedal, „všetko, čo táto žena robila bolo senzačné, ale všetci blízki okolo nej považovali za úplne prirodzené, že robí len výnimočné veci“. Brali za úplne prirodzené, keď si z pevniny dala doviesť 5000 žiab, len preto, aby večer mohla počúvať ich krákanie, hada bou z Latinskej Ameriky preto, že si pomyslela, že si na ňu položí nohy po večeri. Had z Latinskej Ameriky sa po mesiacoch spánku a trávenia zobudil a pojedol vankúše v obývačke, museli ho rýchlo revolverom odprásknuť. Krokodíl, ktorého tiež stihli odstreliť až po tom, ako zožral jej milovaného psa Pitou. Lekára prosila, aby jej transplantoval tigrí chvost na chrbát, len preto, že sa jej páčila predstava, že niekedy by ten chvost nechala len tak voľne visieť pod šatami a keby ju niečo vytočilo alebo potešilo, tak by ho pyšne dvíhala a jej šaty by vyzerali ako vztýčený meč. Našťastie od tohto nápadu ju priatelia odhovorili. Sarah dáva rozkazy, velí všetkým a všetkému, jej parfum zaplní každú miestnosť, do ktorej vojde. Reynaldo Hahn vravel, že jej parfum je tak prenikavý, že ak sa niekomu oprie o rameno, ešte niekoľko hodín potom rukáv vonia jej parfumom. 

budem robiť len to, čo budem chcieť

Nad pevnosťou plápolala vlajka so sloganom Sarah Bernhardt „Aj tak“ („Quand même“). Zásada, ktorú si osvojila ako deväťročná, keď ju bratranec vyzval, nech preskočí cez priepasť. Sarah si pri preskoku doráňala tvár, zlomila zápästie a keď ju zranenú niesli, trucovito kričala, že opäť skočí, ak ju k tomu niekto vyzve. „A celý život budem robiť, čo ja budem chcieť!“ Večer sa z perín ozval prosebný hlások, že by chcela mať písací papier s jej zásadou. A držala sa jej celý život. Húževnato sa prepracovala k úspechu, počas pruskej vojny v divadle Odéon ošetrovala ranených, počas prvej svetovej vojny, už s amputovanou nohou, chodila k zákopom robiť pre vojakov predstavenia, na javiskách hrala do poslednej chvíle, do posledného dychu. Na ostrov Belle-Ile sa po vojne vrátila zničená, zostarnutá, s amputovanou nohou. Všetky umelé nohy, ktoré jej ponúkali, odmietala a tak ju prenášali v kresle, zababušenú v kožušinách, hodvábe, stále dámu, odmietajúcu ľútosť. Colette na ňu spomínala : Jej amputované telo bolo už nepodstatné, zabalené v hrubej látke s veľkými záhybmi. Avšak jej biela tvár, jej drobné ruky ešte svietili ako pomliaždené kvety. Nevedela som sa vynadívať na modré oči, ktoré s menili podľa pohybov, stále tak svižných, jej majestátnej a malej hlavy. Leto 1922 bolo jej posledným letom na ostrove Belle-Ile, s amputovanou nohou, chorými obličkami, ju už cesta veľmi vyčerpávala.

V júlové ráno roku 2025 sme stáli v jej dome, v jedálni starej pevnosti a fascinovane pozerali na more narážajúce o skaly, dojímal ma pohľad na štyri staré kovové lehátka, ako spomienka na siesty Sary a jej kompánie, drevené, takmer rozsypané vrátka, ktorými chodievala na pláž. Z kamenného kresla, ktoré si dala vytesať do skaly na pobreží, kraľovala nad morom, ostrovom, tu vyzerala loď, ktorá ju po lete prepravila opäť na pevninu. Ľudia chodievali na ostrov, viac kvôli tomu, aby ju zahliadli, ako kvôli prírodným úkazom.

Na krku nosila ako talizman diamant v tvare slzy, dar od Victora Huga. Na lov mušlí a kreviet chodila v bielych šatoch, v bielych topánkach a hodvábnych podkolienkach, so špeciálne vyrobeným klobúkom proti slnku a tak slávnostne vyobliekaná, po pás vchádzala do vody oceánu a oháňala sa sieťkou. Pod klenbami pevnosti, medzi hrubými múrmi bola detská postieľka, bábiky, oceán sa takmer vlieval do jedálne, v noci im do domu prechádzalo svetlo z vysvieteného majáku. Sarah sa chvíľami čertila ako to more okolo skál. Paríž, a dokonca celé Francúzsko, na jej energiu, talent, silu a slávu začali byť tesné a tak umelecky na svojich turné dobýjala Ameriku, celý svet, zarábala závratné sumy peňazí, ale ešte závratnejše sumy míňala. Syn Maurice od nej finančne závisel, veľa prehajdákal v hrách, na konci života Sarah Bernhardt zomierala zadĺžená, po jej smrti sa všetok jej majetok, jej osobné predmety rozfŕkli do sveta na verejných dražbách.

Mária Dopjerová-Danthine

Medzi útesmi lietajú čajky a následne tadiaľ preletujú ozveny ich škrekotu, ich tiene sa pri prelete premietajú na skalách. Všetko by sa to dalo odfotiť. Aj tie rybky a čajky vyšité na bielej záclone nízkeho domu v prístave, aj žena v zelenej blúzke postávajúca vo dverách pekárne, aj to, ako čašníčka z kaviarne na tácke nesie ranné kávy predavačom rýb na trhu, aj názov kníhkupectva « Librairie Longue vue » (Ďalekozrakosť). Aj ženy s bielymi melírmi v kaviarňach v prístave listujúce v dennej tlači. Na niekoľko ranných káv sa aj ja zabývam na terase kaviarne na rohu móla v maličkom prístave, kde pyšne trúbia veľké lode, keď sú spokojné s delikátnym manévrom vplavenia sa medzi úzke múry prístavu. Nič sa tu nedeje polovičato, v tieni je veľmi chladno, na slnku veľmi teplo, v šálke s café crème je veľa kávy aj veľa mlieka. Kaviareň patrí hotelu Atlantique, kde vraj kedysi aj Marcel Proust týždeň nocoval a potom počas vojny tu mali Nemci svoju hlavnú ústredňu.

symbol Belle Epoque

Počas turné cestovala aj s truhlou vyrobenou z dreva ružových krov, v ktorej zvykla oddychovať a opakovať si svoje roly. Mala svojich desať prikázaní, medzi nimi aj zásadu pokladaj svoju prácu za radosť a nie ako trest, jedz čo chceš, kedy chceš, ale nie toľko ako by si chcela, pi veľa vody a limonád. Sústreď celú svoju myseľ na to, čo je pre teba najpodstatnejšie. A niekoľkokrát za deň si vyčleň niekoľko minút na oddych, tieto krátke chvíle predlžujú život. 

Keď Sarah Bernhardt v Paríži zomrela, jej truhlu sprevádzalo na cintorín Père Lachaise milióny ľudí, bol to najväčší parížsky pohreb od smrti Victora Huga. Pred jej divadlom na námestí Châtelet sa masa ľudí zastavila na minútu ticha. V tej istej chvíli sa obyvatelia ostrova Belle-Isle vydali na púť k jej pevnosti na cípe ostrova des Poulains, sklápací mostík pred vchodom do domu pokryli bielymi kaméliami. Boli tam všetci, rybári, ženy z továrne na výrobu sardiniek, obchodníci, robotníci, ženy v bretónskych čepcoch.

Herečka, ktorá sa stala symbolom Krásnej Epochy v Paríži, prvá svetovo známa, najlepšie platená herečka na svete, ale asi aj herečka s najväčšou kapacitou peniaze hneď veľkoryso, rozšafne, bláznivo míňať, skončila chudobná, s dlhmi, hneď po jej smrti sa celý jej majetok rozfrčkal na verejných dražbách. Aj tak ! Aj tak, bol jej život ako rozprávka. Jej vnučka Lysianne na letá na ostrove Belle-Ile spomína, že Sarah Bernhardt bola ako ich Snehulienka a oni všetci okolo nej boli trpaslíci.