vstupné riadky v troch častiach knihy majú charakter odborného textu, ako pestovať bonsaj, ako sa rozvíja a čo potrebuje, a za každým z troch úvodov nastupujú verše o nekonečnej osamelosti jedinca, ktorý aj v dave ľudí pôsobí a cíti sa sám, nevie, nemôže sa nikomu prihovoriť a pritom by chcel. Má túžbu byť v prázdnom priestore, možno s jednou rastlinou, „aby bol spánok znova výživný / dav zrozumiteľný a čistý“ (s. 12) a človek posunutý až do transcendentna. Autorský, resp. hypostazovaný subjekt zápasí so svojím ja, najmä tým minulým, keď chvíle boli príjemné a pokojné („začínam mať hrôzu / zo slov nikdy a navždy“, s. 14).
Verše Ľuboša Bendzáka majú zvláštny, zaujímavý rytmus, akoby sa miestami striedalo áno a nie, choď a vráť sa, veselý a smutný, stoj a choď a pod. Na protikladoch je postavený aj obraz lyrického hrdinu („tieto pomalé dni plynú tak rýchlo“, s. 18), ktorému autor pripísal 2. osobu („Nemôžeš spať / hľadáš trhlinu / ktorou by si vstúpil / do sladkého nebytia“, s. 17). Inokedy je to subjekt hypostazovaný, akési autorské Ja („Pobavene hľadím / na svoje nevlastné ja“, s. 19). Ja pociťuje niekedy ťažkosť, inokedy ľahkosť („Šťastný / k šťastiu nič nepotrebuje / a dýcha vzduch akoby bol zadarmo“, s. 22).
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.