„Festival charakterizujeme ako rodinný a naším cieľom je osloviť čo najširšie publikum,“ hovorí muzikologička Monika Holá, docentka na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, ktorá pracuje aj v Centre Bohuslava Martinů v Poličke.
Stretávame sa s ňou krátko po pietnom akte na mestskom cintoríne, kde je Bohuslav Martinů (1890 – 1959) pochovaný so svojou francúzskou manželkou Charlottou. Práve ona stála v 70. rokoch 20. storočia za založením Spoločnosti Bohuslava Martinů i za prevedením autorských práv na uvádzanie a vydávanie diel svojho manžela na Nadáciu Bohuslava Martinů. Festival Zažít Martinů je jedným projektov, ktoré nadácia podporuje. „Umělec se snaží porozumět, pochopit základ všech věcí, což vlastně činí všichni lidé; on má pouze schopnost vyjádřit je ve svém díle,“ napísal v jednom z textov skladateľ, ktorý patrí k veľkým osobnostiam hudobnej moderny.
Hoci Martinů strávil väčšinu života odlúčený od vlasti, v jeho tvorbe, podobne ako v dielach Leoša Janáčka či Bélu Bartóka, počuje Stredoeurópan niečo blízke a dôverne známe. Život Bohuslava Martinů je príbehom o snahe prekonávať prekážky a spoznávať nové, najskôr v Paríži a neskôr v USA. Je tiež príbehom o túžbe vrátiť sa domov, v čom skladateľovi zabránili vojnové udalosti a neskôr zmena politického systému v Československu po roku 1948. Popri množstve iných vplyvov je táto túžba v jeho hudbe, hravej, snivej, hĺbavej i dramatickej, veľmi často prítomná. „Vidím hudbu, cítim ji, dotýkám se jí,“ píše Martinů a v spôsobe, akým kladie za sebou slová, je niečo z energie a naliehavosti jeho diel. V posledných rokoch života komponuje skladateľ dvojicu kompozícií spätých so Slovenskom: Zbojnícké písně pre mužský zbor (1957) a svoje úplne posledné dielo Variácie na slovenskú ľudovú pieseň pre violončelo a klavír. Nápev Kebych ja vedela, kde muoj milý kosí našiel v zbierke 1000 slovenských ľudových piesní Viliama Figuša Bystrého (1875 – 1937).
život vo veži
Trojdňové podujatie Zažít Martinů v Poličke, starobylom meste na Vysočine, ponúklo tento rok vernisáž výstavy, svetovú premiéru detskej bábkovej opery inšpirovanej skladateľovým klavírnym cyklom Loutky a niekoľko koncertov.
Súčasťou programu bola aj prechádzka mestom „Po stopách Martinů“ pre rodičov a deti či „Dobroty rodiny Martinů“, občerstvenie z rodinných receptov skladateľovej sestry Márie v útulnej kaviarni Palačinka. Ani túto časť sme si nenechali ujsť, no najskôr sme si so záujmom pozreli v múzeu stálu expozíciu Barevný svět Bohuslava Martinů a vyrazili na kostolnú vežu. Prečo práve tam?
Lebo Bohuslav Martinů sa narodil do rodiny obuvníka, ktorý pracoval aj ako „pověžný“ v Kostole sv. Jakuba. Po tragickom požiari, ktorý v roku 1845 zničil pôvodný gotický kostol, postavili na jeho mieste neogotický chrám. Na veži sa nachádza izbietka, v ktorej dostal služobný byt skladateľov otec. Medzi jeho povinnosti patrilo zvonenie a hlásenie požiarov. Na veži, na ktorú vedie 198 strmých schodov, prežila rodina Bohuslava Martinů v skromných priestoroch vyše jedenásť rokov. „Jakubská věž v Poličce, v jejichž výškách se ztrácela hudba varhan a kterou právě tak rozechvíval hlas zvonů jako skučení drsného severáku, byla místem, kde přistoupila k Bohuslavu Martinů poezie. Vždyť ta hudba i hlas zvonů procházely jeho srdcem. Všechno, co se v jeho raném věku v tomto prostoru událo, zůstalo nesmazatelně zapsáno v jeho podvědomí a odráží se později v jeho tvorbě,“ píše poeticky v knihe Bohuslav Martinů a Vysočina básnik a skladateľov priateľ Miloslav Bureš (1909 – 1968), autor libreta kantáty Otvírání studánek, jednej z najpopulárnejších kompozícií Martinů.
Súčasťou návštevy veže, v súčasnosti expozície múzea, bola i scénka zo života rodiny s detskými hercami predstavujúcimi malého Bohuša a jeho sestru Máriu, ktorí návštevníkom rozprávajú o svojom živote. Malý David (alias Martinů) sa o chvíľu dolu schodmi v ústrety posledným dňom prázdnin. My sa so sprievodcom z ochodze na veži ešte chvíľu kocháme pohľadom na stredoveké centrum mesta a jeho okolie. Výhľady z jakubskej veže zmieňuje i Martinů v texte, ktorý vznikol v roku 1934 v Paríži: „Myslím, že tento prostor je z mých největších dojmů z dětství, který si nejvíce uvědomuji a který asi hraje velkou úlohu v celém mém názoru na kompozici. Nejsou to malé zájmy lidí, starosti, bolesti nebo i radosti, které jsem viděl z velké dálky. Je to tento prostor, který mám stále před očima a který, zdá se mi, hledám stále ve svých pracích.“
Po zostupe na zem sa zrážam s realitou. Keď dve dôchodkyne začujú slovenčinu, pustia sa so mnou do živej diskusie o politike. Premiér by ich asi podozrieval zo snahy zosnovať puč, minister zahraničných vecí by možno písal protestnú nótu, ja sa len hanbím. Ale poteší ma, keď pochvália prezidentku i práca novinárov z DenníkaN. Spomeniem si pritom na slová skladateľa, s ktorého podobizňou sa v Poličke počas festivalu možno stretnúť na každom rohu: „Tak jako je každý zodpovědný za své řemeslo, tak by měli politikové cítit a brát odpovědnost za své remeslo. Nevidím tedy žádný důvod dát umělcům místo druhořadých občanů nebo je považovat za nezodpovědné jen proto, že jejich řemeslo není obyčejné.“
chudý chlapec, který se proslavil
Chudý chlapec, který se proslavil je názov známeho životopisu prvorepublikového prezidenta Masaryka od Jana Herbena, no možno ho vztiahnuť aj na osudy Bohuslava Martinů. Múzeum v Poličke má vo svojich zbierkach „doklad o chudobe“, ktorý potvrdzuje, že pochádzal zo skromných pomerov. Len s podporou rodákov sa napokon mohol venovať hre na husliach a kompozícii na Pražskom konzervatóriu. Nedokončil ho pre „nenapraviteľné zanedbávanie štúdia“. Vďaka talentu sa mu však podarilo získať miesto huslistu v Českej filharmónii, kde hrával pod taktovkou Václava Talicha (1883 – 1961), ktorý stál v roku 1949 pri zrode Slovenskej filharmónie.
V Prahe, kde si kompozičné vzdelanie doplnil u Josefa Suka (1874 – 1935), Martinů očarila francúzska hudba. Rozhodol sa preto študovať u Alberta Roussela (1869 – 1937) v Paríži. V meste, ktoré bolo živým centrom súčasného umenia, zarezonovali jeho orchestrálne kompozície Half-time (Polčas), inšpirovaná futbalovým zápasom a La Bagarre (Vrava), napísaná pod dojmom osláv Lindbergovho preletu ponad Atlantik. Namiesto troch mesiacov sa Martinů v Paríži napokon zdržal sedemnásť rokov. Našiel si tu manželku a prežil intenzívny vzťah s mladou talentovanou skladateľkou, dirigentkou Vítězslavou Kaprálovou (1915 – 1940). „Umělec potřebuje něco víc než politickou šablonu. (...) Ještě méně může se umělec opřít o politické extrémy jako nacismus, který je náboženstvím nenávisti. Žádný umělec nemůže nalézt duchovní podklad svého tvoření v rasovém fanatismu, v nenávisti. To by byl naprostý opak lidských základů tvoření,“ napísal skladateľ v eseji Umělci jsou občané, kde sa možno dočítať aj nasledovné: „Umělec je ten, který má důvěru a třímá pochodeň naděje; potřebuje to pro svou tvorbu. Jeho politický postoj se blíží spíše humanismu: vidí vlastnosti lidské, na něž je pyšný a na nichž staví své tvůrčí úsilí; vidí vady, které by chtěl opravit, zmírnit, na ně upozornit, aniž by se tím stal moralistou nebo politikem."
Obavy z nacizmu priviedli Martinů, podobne ako mnohých európskych umelcov, k emigrácii do USA. Svoje humanistické presvedčenie vyjadril v dielach ako Polní mše (1938), skomponovanej pre českých dobrovoľníkov vo francúzskej armáde a neskôr v sugestívnom Památníku Lidicím (1943). V Amerike, kde začína s tvorbou symfónií, Bohuslav Martinů kompozíciu aj vyučoval, okrem iného na Princetone.
Napriek tomu, že o Československu často hovorí a ozveny rodného kraja počuť v jeho hudbe, do vlasti sa kvôli politickej situácii už nikdy nevrátil. Zomiera v roku 1959 vo Švajčiarsku. „Jeho nadšení pro Slovensko, pro jeho krásy přírodní i pro jedinečnou zpěvnost slovenského lidu mělo přirozené zázemí v intimním vztahu skladatele k folkloru českému a moravskému,“ napísal skladateľov životopisec Jaroslav Mihule v štúdii Slovensko v živote a díle Bohuslava Martinů. Výsledkom skladateľovej návštevy Tatier sa stala zbierka Nové slovenské písně. „Je zde báječně, krásně,“ píše v roku 1920 Martinů zo Slovenska. A tak bolo aj počas návštevy v Poličke a bude tak i na Konvergenciách s hudbou Bohuslava Martinů v októbri v Bratislave.
– dramaturg festivalu Konvergencie.