zďaleka nie všetky Kingove diela považujem za skvelé, pri všetkej láske (tak to musím povedať) k nemu. Vzhľadom na jeho workoholizmus (on hovorí o pevnej pracovnej disciplíne) však zostáva dosť a dosť tých naozaj výnimočných, mimoriadnych atď. To sa týka poviedok aj románov. Prvé desaťročie 21. storočia prinieslo v jeho tvorbe asi len texty pre to najtvrdšie fanúšikovské jadro (a fanúšikov fantasy), ale po roku 2010 sa roztrhlo vrece s niekoľkými skvelými románmi (a jedným zlým – Ústav). King sa stal výrazne láskavejší, často ľúbi svoje postavy a my ľúbime ich. To je vcelku novinka. Nebazíruje vždy na hrôzach, ale dožičí nám aj smiech či úsmev, pričom zimomriavky sú, samozrejme, povinné. Niekedy úplne opustí typické kingovské témy. 

Toto sa týka aj zbierky, o ktorej hovoríme: Z názvu ide temnota, ale človek má skôr pocit pestrosti. Hrá sa so žánrami: Tu vystrelí triler, že by by ani Jo Nebo nevystúhal napínavejší, zabŕdne do sci-fi, a samozrejme, je tu aj ducharina a strašidelné paralelné svety, alebo, skrátka, len stretnutia so zlom v človeku. A v jednej ani to nie. Veď uvidíte, aký vie byť súčasný King ňuňu, aj keď bez napätia to, samozrejme, nejde.

Najdlhšia poviedka, vlastne novela, Nočná mora Dannyho Coughlina sa o nadprirodzeno len obtrie vo forme jasnovidného sna. Inak tvrdý a šliapajúci triler s maniakálnym policajtom, ale z mojej strany už stačilo. Dočítajte si to sami a pozor, ak ju začnete čítať večer, bude to dlhá noc.