Knižnica .týždňa: Čo sa to s nami stalo?

už na začiatku knihy (napr. báseň „veža“) a neskôr sporadicky v celej knihe je prítomné konštatovanie – ako rýchlo ubieha život človeka a popritom sa deje množstvo vecí pre budúcnosť („knižnica rastie / sémantika sa výši“; „intelekt bez vedomia / premýšľa za mňa“; knižnica človeka predbehla, „neprečítam ju“; „drví ma na prach“). V značnej miere sa vyjadruje v obrazoch, personifikovane, keď aj veci nadobúdajú život (napr. báseň „cintoríny“) a prinášajú zdanlivo samozrejmé, ale hlboké pravdy (napr. báseň „oko“) a vážne myšlienky často v prostej básnickej reči s odhalenými slovnými obrazmi. Básne tejto Pastirčákovej knihy sú absolútne bez interpunkcie i bez veľkých písmen, ale nie je to samoúčelné, práve naopak, percipient na krátkej ploche básne tak môže nájsť veľké množstvo rôznorodých myšlienok.Absencia interpunkcie prináša do každej básne viacero významov, také verše možno znova a znova čítať a zakaždým to môže byť niečo iné, všetko však má svoj prazáklad: večné vznikanie a zanikanie alebo naopak („až tam / kde končím / začínaš“). Básnik si veľmi často všíma samozrejmé drobnosti, ale v nich je prítomná nezvratiteľná pravda („nádychom / sa odovzdávať / životu/ tak / ako sa / výdychom / odovzdávam smrti“). Samozrejmosti stvorenia sú vyjadrované na základe prírodných obrazov, jemných erotických motívov a metafyziky („kto odlíši peklo od neba / tma i svetlo oslepujú rovnako // a od úzkosti k láske je tak blízko / ako ďaleko je od milosti k zatrateniu“ – z básne „symetria“). Niečo sa začalo (zákonite) a niečo končí (zákonite). Je to život. Úvahy o zániku sveta sú metaforické („večná hra zanikania“). Nekonečné spája s konečným, aby tak pripomenul človeku práve to Nekonečno, keď „sa schyľuje k tichu“, ale ešte predtým sa schyľuje k mnohému inému: „priveľmi som zaostal / premeškal každú hodinu / čas som minul / v malých dávkach / omamnej prítomnosti“. A v básni „biele na bielom“ je výpočet všetkých negatívnych činností človeka v jeho histórii. Vzťahy medzi ľuďmi, medzi partnermi sa dostávajú do zvláštnych rovín, sú na akejsi hrane, mnohé sa zdá byť prevrátené. Rovnomenná báseň ako zbierka („v nikom a nikde“) sa pýta: „čo sa ti stalo kriste“, „čo ti to urobili kriste“, „čo sa to s nami stalo kriste“, „na čo ťa to použili kriste“, „kde si kriste“ – odpovede na tieto a ďalšie rečnícke otázky sú silnou kritikou dnešného človeka a súčasnej doby. V tomto zmysle je dôležité všimnúť si leitmotív v troch rôznych miestach knihy – „otec a syn“, „otec a syn 2“, „otec a syn 3“.