dvadsaťdva rokov stál po boku Lasicu a Satinského ako klavirista, spevák, autor nesmrteľných piesní, herec a dokonca aj ako režisér. Jeho klávesové nástroje boli neodmysliteľnou súčasťou hudby Deža Ursinyho; hral s ním od roku 1969 až do konca a z dvanástich Ursinyho radových albumov nenahral iba dva. V posledných rokoch života bol jeho najvernejší umelecký partner Richard Müller, ktorému písal pesničky a väčšinou aj hral klávesy.

Filip bol však aj autonómnou umeleckou osobnosťou. Herec, skladateľ, moderátor, zabávač, publicista, v nepekných časoch rozvitého mečiarizmu aj vplyvný homo politicus. V súkromí extrémny technofil, fanatický propagátor internetu, zapálený čitateľ a vášnivý tabakista. A, ako sa neskôr ukázalo, aj gambler.

Filipa si každý pamätá ako hyperaktívnu postavičku neustále v pokluse, aby stihol obrovské množstvo práce, ktorú si na seba uvalil a aby mu zostalo aj na jeho časovo náročné koníčky. Marián Varga pre neho vymyslel trefný bonmot: Človek hromadného výskytu.

Hektický životný štýl, nedostatok spánku, stresy, hon na termíny spôsobili, že aj odolný Filipov organizmus zlyhal. Po svojej smrti sa stal slovenským národným pokladom – „privlastňovali“ si ho mnohé society. Ako je to dnes so znalosťou značky „Jaro Filip“ si netrúfam posúdiť, každopádne pre mladšiu generáciu urobil veľa Mišo Kaščák, keď vytvoril živý projekt Bolo nás jedenásť, ktorý hral niekoľkokrát na Pohode, v štúdiu L+S aj inde.

veľké sťahovanie

Jaro Filip sa narodil do stabilnej a harmonickej rodiny. Rodičia – učitelia, ho vo všetkom podporovali, a hlavne matka ho viedla k tomu, aby sa stal umelcom (aj jeho brat a sestra spievali a druhý brat bol klavirista a ochotnícky herec). Filip sa narodil 22. 6. 1949 na juhu Slovenska – v dedinke Hontianske Moravce. Mimochodom, z tohto kraja pochádzajú aj herci Marián Labuda a Milan Lasica. Hrať na klavír začal najmä zásluhou matky a už v období základnej umeleckej školy sa vyznačoval sklonom k improvizácii, ktorá bude jeho charakteristickým osobnostným rysom po celý život. „Nenávidel som klavír ako všetko, čo sa musí, čo je nutné. Doma po mne šli dosť tvrdo. Musel som cvičiť a cvičiť. Boli to galeje.“

Ako trinásť-štrnásťročný tínedžer prepadol rozhlasovej stanici Radio Luxemburg, na ktorej sa dal aj u nás, za dusítkom železnej opony, počuť rock and roll. Ako pätnásťročný naivný dedinčan bol prijatý na bratislavské konzervatórium, nemal však s veľkomestským prostredím problémy. Písal sa ale rok 1964 a mladí hudobníci mali vtedy v Bratislave iné záujmy ako pokorne slúžiť vážnemu umeniu. Prichádzala bigbítová vlna, beatlemánia. Slovenská odpoveď na Beatles bola skupina The Beatmen s Dežom Ursinym, ktorá bola úplne kultovou záležitosťou. Jaro začal dávať pred cvičením prednosť partiám kamarátov na bratislavskom Korze. Spočiatku dobrý žiak postupne strácal priazeň učiteľov a hrozilo vylúčenie, vzhľadom na talent však na konzervatóriu súhlasili s riešením: Bol „prevelený“ do Žiliny, menšieho mesta, v ktorom hrozilo menej pokušení. Filipova rodina stála za synom a súrodencom. Všetci sa dočasne presťahovali do Malej Čiernej, dedinky pri Žiline, kde žili v jednej izbe aj s klavírom, aby na Jara dohliadli. Vyhnanstvo sa podarilo a absolventský koncert bol vraj výborný.

Jaro sa počas štúdia na konzervatóriu muzikantsky príliš neprejavoval - v móde boli gitarové kapely. Až po skončení školy si zahral v prvej vážnej skupine, Blues Five s Petrom Lipom. S ňou hral aj na druhom ročníku legendárneho Pražského beatového festivalu v roku 1969.