počas záverečného ceremoniálu Medzinárodného filmového festivalu Art Film ste si prebrali ocenenie Zlatá kamera. Čo pre vás znamená táto cena?

Je to nádhera. Je to ocenenie za prínos, nie za celoživotné dielo, a vnímam ho ako motiváciu priniesť niečo slovenskej kinematografii aj do budúcna.

mali ste určite možnosť poohliadnuť sa, urobiť si rekapituláciu vašej doterajšej kariéry. Aké sú z vášho pohľadu jej dôležité míľniky?

To je náročná úloha poohliadnuť sa do minulosti s mojou chradnúcou pamäťou. (smiech) Prvým míľnikom bolo štúdium fotografie na strednej škole, potom sa to preklopilo do kinematografie, čiastočne kvôli tomu, že mi vadili chemikálie v tmavej komore, o tie sa pri filme starali laboranti. Úlohu v tom, že som radšej skúsil film, zohralo aj to, že ako introvertovi sa mi nechcelo stáť v rohu, film je v porovnaní s fotografiou tímová práca. Tá ma prebúdzala k životu.

Potom prišla celoživotná spolupráca s Martinom Šulíkom. Ďalším míľnikom je zmena prostredia, keď sme sa presťahovali, rozdelilo sa Československo a zrazu som sa ocitol v inom štáte. Obdobie života v Prahe má presahy dodnes. Potom už sú to skôr etapy spoluprác ako míľniky. Počas českého obdobia to bol najmä Vladimír Michálek. Potom sa objavila Agnieszka Holland, s ktorou sme spolupracovali na Jánošíkovi. Nádherný scenár k nemu napísala Eva Borušovičová. Nakoniec som doputoval k Ivete Grófovej a Petrovi Krištúfkovi, s ktorými sme pracovali na filme Ema a smrtihlav, čo je veľký česko-slovensko-maďarský projekt.

ema a smrtihlav zaujala divákov témou aj spracovaním. Získala ocenenia Slnko v sieti. Ako sa vám pracovalo na tomto filme?

Bola to nesmierne hlboká spolupráca, pretože Iveta Grófová je vo svojej režijnej profesii veľmi dôsledná na prípravu. Postprodukcia bola náročná. Natáčania bolo špecifické v tom, že sme spoločným rozvíjaním scenára vytvárali špecifickú vizualitu. Bola tam drsná línia, taká až dokumentárna kamera, naturalistické snímanie, aby bol divák viac vtiahnutý do emócií. Niekedy sa to ale preklápalo z objektivizácie do subjektivizácie, do takého až rozpadu obrazu. Išlo sa do hĺbky emócií hlavnej postavy, ktorú nádherne stvárnila Sandra Borbély. Mužskú postavu gardistu skvelo uchopil Milan Ondrík.