ešte ako študentka VŠMU budúcim filmárom a filmárkam ukázala, že vďaka kamarátskej spolupráci sa môže podariť aj nepravdepodobné. Poetiky, ale aj žánrové preferencie jej spolužiakov z réžie, Vlada Adáska a Vlada Struhára, boli výrazne odlišné, no Eva sa do nich aj vďaka svojej schopnosti spolupráce vedela vpísať a stmeliť ich. Je škoda, že ich spoločný absolventský film, 100 % čistú lásku – túto ukážku mladistvej hravosti, „nadsádzky“, ale aj vášnivej túžby robiť naozajstný film –, videlo tak málo divákov.
Následne sa Eve podarilo nakrútiť dva samostatné celovečerné filmy. Jej debut Modré z neba svojou silnou témou a tiež vitalitou a súdržnosťou ženských postáv podnietil aj diskusie o postavení žien v slovenskej spoločnosti. Áno, vnímala som Evu Borušovičovú, staršiu sestru mojej spolužiačky zo scenáristiky Sone Borušovičovej, ako hrdinku a priekopníčku novej slovenskej kinematografie. Pomáhala ju totiž naštartovať. A najmä sa vedela sieťovať – zdá sa mi, že vždy okolo seba dokázala vytvárať komunity ľudí zapálených pre dobrú vec.
A potom tu je Evino písanie – románové, divadelné, publicistické. Na prelome tisícročí vznikol unikátny projekt, prvý internetový magazín inZine, ktorý 5 rokov, do marca 2004 vydávala počítačová firma Gratex International. Ustálila sa v ňom silná autorská základňa: Peter Pišťanek, Peter Uličný, Elena Akácsová, Marian Jaslovský, Michal Hvorecký, Miro Ulman, František Gyárfáš, Rado Ondřejíček, Juraj Malíček i sestry Eva a Soňa Borušovičové (a tiež môj dnes už manžel Jaro Ridzoň). inZine umožnil Eve Borušovičovej rozvinúť popri nespornom scenáristickom talente aj schopnosť písať fejtóny a esejistickejšie texty, ktorú neskôr zdokonalila vo svojich skvelých autorských komentároch písaných pre denník SME. Ale začalo sa to práve v inZine: vychádzali tu viaceré romány na pokračovanie, inZine dal vzniknúť aj Maximovi E. Matkinovi.
Eva dokázala vo svojich textoch spájať individuálne, malé, komicky či dojímavo ľudské s celospoločenským, priam univerzálnym. Jej príbehy boli osobné, často veľmi presne odpozorované a také prenosné, že nimi oslovovala veľmi široké publikum. Nastavovala nám zrkadlo, ale bez moralizovania, bez akéhokoľvek súdenia. V rožku jej zrkadla vždy prebleskoval aj jej pobavene zdvihnutý kútik úst. A niekedy kútik oka (nepatrne dojatý). Nikdy nezabudnem na jej historku o hodnotách (a zároveň lekciu z úsporného rodičovstva). Keď jej najstarší syn, vtedy ešte základoškolák, uvažoval o spoločenských nerovnostiach a pýtal sa Evy, prečo aj ich rodina nemá drahé veľké auto, povedala mu: „Pretože my máme iné hodnoty.“ „A to sú aké?“ Múdra Eva zaváhala len na zlomok sekundy a promptne odvetila: „Porozmýšľaj.“
A tak rozmýšľam aj ja. Nad hodnotami, nad stratou, ktorá bolí ako koniec sveta. Vraciam sa aj k jednému z Eviných nedávnych textov, v ktorom písala, že aj v čase najväčších ťažkostí, keď je svet v polykríze, môžeme urobiť niečo, čo nás upokojí: pestovať svoje blízke vzťahy, budovať širšie spoločenstvo a s ním aj odolnosť.
Myslím na Teba, Eva, chýbaš mi, chýbaš nepochybne všetkým Tvojim komunitám, rodine, priateľkám a priateľom, študentstvu.
Uverejnené na filmsk.sk, uverejňujeme so súhlasom média i autorky.