na začiatok si povedzme, čomu sa budeme venovať a čomu nie, aby sme si „vykolíkovali územie“. Čo je dystopický (antiutopický) príbeh, vieme: Planéta/spoločnosť sa ocitla v nejakom strašnom maléri a dej sa odohráva v tomto svete. Stručná typológia: Môže ísť o totalitné režimy, o technologické dystopie (technológie sa vymkli z rúk), o postapokalyptické dystopie (zem je zruinovaná následkom vojny, pohrôm atď.), ekologické dystopie, sociálne dystopie atď. A aby sme nezaberali príliš veľký revír, vylúčime romány, kde sa zem ocitla v kaši následkom pôsobenia mimozemšťanov.
prvolezec a svet vtedajšej literatúry
Začneme zrejme prvým dystopickým dielom vôbec, románom Jevgenija Zamjatina My (1920). Zasaďme si ho do literárnej situácie (1918-1922): V Európe sa darí avantgardám, James Joyce píše Odyssea, T.S. Eliot vydáva ikonickú poému Pustatina a Kafka nemenej ikonickú Premenu. V USA vydal Francis Scott Fitzgerald svoj debutový román Táto strana raja, aby odštartoval literárne spodobenie jazzového veku a povojnovej stratenej generácie. V Sovietskom Rusku v tom čase vyšlo niekoľko literárnych diel, reflektujúcich víťazstvo proletariátu a je tu aj silná moderna – bolo to ešte pred nástupom socialistického realizmu (Chlebnikov, Majakovskij, Platonov, Zoščenko). Tá bola pre Zamjatina formatívna, minimálne jazykovo.
stručný obsah
Román opisuje totalitnú spoločnosť budúcnosti, kde sú jednotlivci neustále kontrolovaní establishmentom. Dej sa odohráva v Jednotnom štáte, kde vládne Dobrodinec a všetci občania sú označení číslami namiesto mien. Životy ľudí sú úplne regulované: priehľadné sklené domy, kolektívne harmonogramy a absencia súkromia. Len počas vyhradených hodiniek určených na sex (ten je na lístky) si môžu zastrieť priehľadné steny.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.