rovnako ako Sherlock Holmes, aj Arthur Conan Doyle (1859 – 1930) bol človek plný vnútorných rozporov. Napriek svojmu lekárskemu vzdelaniu bol zástancom spiritualizmu a veril v existenciu víl. Bol proti utláčaniu národov, no s agresívnym anglickým kolonializmom problém nemal. Želal si spravodlivejšie zákony ohľadom rozvodov, ale bol proti tomu, aby ženy mali volebné právo. Najviac zo všetkého ale chcel, aby sa stal intelektuálmi uznávaným románopiscom, ale preslávil sa príbehmi, ktoré sám označoval za bláznivé.

doktor spisovateľom

Medicínu študoval Conan Doyle z popudu matky, sám k nej nemal veľmi blízko. Viac ako prednášky ho zaujímalo výstredné správanie niektorých učiteľov. Našiel medzi nimi aj inšpiráciu pre Sherlocka Holmesa. Bol ňou doktor Joseph Bell. Učil študentov o dôležitosti pozorovania a využívania všetkých zmyslov na určenie presnej diagnózy. Na základe niekoľkých indícií vedel uhádnuť povolanie. Jeho deduktívne a induktívne schopnosti pripísal Conana Doyle Sherlockovi, rovnako ako Bellovu chladnú ľahostajnosť. Študenta intelektuálne schopnosti svojho učiteľa fascinovali, no jeho chladná povaha mu nebola sympatická.

Po doštudovaní sa Conan Doyle vzdal viery, kvôli čomu ho rodina prestala podporovať finančne i svojimi známosťami medzi vplyvnými ľuďmi. Racionalizmus mu však nenahradil náboženstvo, ako sa nazdával, a tak ho nahradil seansami, ktorých pravidelným návštevníkom bol po zvyšok života. Bez podpory rodiny si začal privyrábať písaním poviedok. Inšpiroval sa pri nich dobrodružnými príbehmi, ktoré ako dieťa miloval.