„dúfam, že zomriem skôr, ako zostarnem,“ zajakavo spieva v ikonickej skladbe My Generation Roger Daltrey a dá sa povedať, že sa v texte nepomýlil. Lebo má síce 80 rokov a jeho kolega, líder kapely a skladateľ Pete Townshend 78, ale zostarnúť nejako zabudli. Vypočujte si prvé albumy The Who a uvedomíte si, že majú v sebe auru večnej sviežosti, ktorou sú obdarené len tie najväčšie diela svetového umenia bez ohľadu na to, v akej dobe vznikli.

marian Jaslovský: Aura večnej sviežosti 

Peter Townshend je zvláštny gitarista, desaťročia sa umiestňuje v rebríčkoch najlepších na svete, a pritom sa vždy vyhýbal sólam. Hovorí, že ich nevie hrať dobre. The Who boli od začiatku kvartetom a Daltrey väčšinou iba spieval, takže muzika bola postavená na najelementárnejšej rockovej zostave: gitara, basgitara a bicie. Človek by mohol podľahnúť dojmu (napríklad na základe skvelého živého albumu Live In Leeds z roku 1970), že použitie nástrojov je najjednoduchšie, aké by mohlo byť. V takom prípade ste však pozorne nepočúvali basgitaru Johna Entwistla, ktorý vypĺňa hudbu po celej dĺžke hmatníka – a to v čase, keď o basgitarových hrdinoch nebolo ani chýru, ani slychu. A aj razantné a technicky brilantné bicie Keitha Moona boli ďaleko od nejakej punkovej insitnosti, aj keď jeho výkony občas odrážali, nazvime to, komplikovanú povahu. 

Keď sme už pri tej gitare, tak Towshend doniesol do rockovej hudby postup, ktorý dovtedy poznali len bluesmani, tzv. power chordy. To je ten spôsob hry, keď sa nehrá akord cez všetkých 6 strún, ale na najhrubších sa zahrá len kvinta, prípadne oktáva. Nezabúdajme, že doba hardrockových kapiel so všetkými tými riffmi ešte len mala prísť. Townshendove skladateľské postupy sú charakteristické – vďaka durovým harmóniám a rozžiareným pointám na konci motívov z nich ide energia a sebavedomie. Ani ďalšie prejavy kapely na pódiu, napríklad rozbíjanie gitár či zhadzovanie bicej súpravy z praktikábla, nemali korene v hneve alebo deštrukčných náladách. Townshend sám povedal, že to bola skrátka performance.