je to už niekoľko týždňov či dokonca cez mesiac. Visačky visia nepohnute a ja práve zisťujem, že som sa k tomu stále nedostal. Uvedomil som si, že to je okrem iného aj preto, že sa možno bojím rozmýšľať o radosti ako takej. Nechápte ma zle, drahí čitatelia, dennodennú radosť si užívam plným dúškom. No to je v podobe radosti typu denných žartíkov z kolegov, z občasnej radosti z dobrého jedla či stretnutia tých správnych ľudí. No hlbokú a plnú radosť zo života som si ako keby nemohol dopriať. Ako by som si veru aj mohol, keď Ukrajinu a vlastne Európu napadlo Rusko (na Slovensku a v Maďarsku, žiaľ, aj víťazí), ako by som mohol, keď teroristi rôznych organizácií napadli Izrael, ako, keď je všade toľko bolesti, utrpenia a smrti? 

A tu prichádza to zamyslenie a pátranie v pamäti po tej radosti. Kedy som si naposledy dovolil zažiť čistú nefalšovanú radosť bez výčitiek? A z čoho som ju mal? Rekapituláciou prichádzam na to, že, anciáša, žijeme veru vo veľmi smutnom svete.