po prvýkrát sa spolu ocitli podmanivé obrazy Martina Gerboca a textilné objekty či tapisérie Beáty Gerbocovej.
Autori napísali:
Priestor galérie, reprezentujúci divadelné zákulisie, je koncipovaný podľa princípu Rousselovho Locus Solus, kde každý z vystavených predmetov je k tomu susednému vo vzájomných logicky ale nevysloviteľne vystavaných vzťahoch. Priestor, zatemnený čiernou farbou, tvorí obskurnú divadelnú mizanscénu so svetlami na statívoch, „divadelnými“ kostýmami, maľbami a reprodukovanou hudbou, dôležitou súčasťou atmosféry.
Po prekročení brány galérie sa tak dostávame na odvrátenú, statickú stranu scény, pokrytú kulisami a káblami elektrorozvodov. Výstava nie je priamym komentárom románu Raymonda Roussela: pre väčšinu divákov by sa v takom prípade jej zmysel stal nečitateľným. Je koncipovaná ako jeho fragment, ako dôkaz nepredvídateľnosti myslenia, rôznosmernosti čítania a záhady, ktorú nie je možné rozlúštiť. Ako čas, ktorý dospel k definitíve.
martin Gerboc
absolvent Vysokej školy výtvarných umení, Bratislava (1990-1996), štúdiá na S. R. University of Pennsylvania, USA (1992-1993), College of Design, Kolding, Dánsko (1995, postrgraduál 1997), doktorát na VŠVU, Bratislava (2001-2004), rezidenčné pobyty v Cité Internationale des Arts, Paríž, Francúzsko (1998, 2002, 2006, 2014). Je autorom niekoľkých publikovaných kníh filozofických esejí a esejí o maľbe, ktoré vyšli v Čechách a na Slovensku. Niekoľko rokov učí na Akadémii výtvarných umení v Prahe.
beata Gerbocová
Študovala na Škole umeleckého priemyslu v Kremnici odbor rytectvo, po jej ukončení nastúpila na VŠVU, do ateliéru Voľnej textilnej tvorby (1995 – 2001). Po ôsmich rokoch práce asistentky na Katedre textilu, pracovala ako interiérová dizajnérka v Škode Mladá Boleslav (2009 – 2013). Na Katedru textilu VŠVU sa opäť vrátila a začala sa venovať vyučovaciemu predmetu Digitálne žakárové tkanie.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.