meno Eduard Grečner väčšina z nás bezprostredne priradí k filmovej adaptácii Chrobákovej novely Drak sa vracia (1967). Na dlhú dobu sa označoval za režiséra jediného filmu, čo Brázda v dokumente vyvracia.
Divákovu pozornosť nielenže presúva aj na zvyšné snímky z Grečnerovho repertoára (napr. Každý týždeň sedem dní, Nylonový mesiac, v ktorom je známa scéna s vtedajšou skupinou Deža Ursinyho The Beatmen – na titulnej fotografii). Tie hlavného hrdinu predstavujú ako všestrannú postavu slovenskej kultúry s presahom do viacerých umeleckých disciplín.
Brázdovi sa darí vystihnúť esenciu režisérovej outsiderskej povahy prostredníctvom rozhovorov s Grečnerovými bývalými spolupracovníkmi i jeho samotnou sebareflexívnou výpoveďou. Ten sa v jeho odprezentovanej básnickej tvorbe nazýva hedonistom, naznačujúc, že osobné potešenie stavia na najvyššie miesta hodnotového rebríčka, čo zároveň môže významne súvisieť aj so spomínaným solitérstvom.
Pocta 92-ročnému režisérovi, dramaturgovi, teoretikovi a básnikovi v jednej osobe po obsahovej stránke zahŕňa putovanie dôležitými okruhmi profesijného i osobného života. Snímka bližšie odkrýva napríklad aj snahu o budovanie vlastných filmovo- teoretických koncepcií. Hlbší ponor do hlavy jedného z významných umelcov Slovenska vyústi v pochopenie mnohých jeho postojov či životnej filozofie, ktorú prezrádza už samotný názov.
Podoba dokumentárnej výpovede je pochopiteľne ovplyvnená jej autorom, ktorý v tomto prípade nie je pôvodne režisérom, ale filmovým vedcom. Čo podľa mňa nie je vôbec na škodu, aj napriek tomu, že sa nejedná o veľkolepý formálne ozvláštnený dokument.
Nikto od Brázdu neočakával film na štýl Johanidesovej a Škopovej Slávnosti osamelej palmy (2006), t.j. rovnako medailón venovaný slovenskému filmárovi Eliášovi Havettovi. Tvorcovia sa v danom prípade výraznejšou štylizáciou snažia priblížiť k autorskému štýlu Havettu.
Pravda je to najdôležitejšie je titul budovaný na viacerých rovnako dôležitých pilieroch predstavujúcich protagonistove rôznorodé umelecké záľuby s využitím priestoru na hĺbavejšie úvahy. (Nielen) odbornú verejnosť môže zaujať pútavé objavovanie paralel medzi poéziou a filmom, ktorý Grečner prirovnával k voľnému veršu, odohrávajúc sa medzi riadkami.
Sám tvorca sa v rozhovore pre Rádio Devín vyjadril, že okrem životného príbehu slovenského režiséra dokument prirodzene vykreslil aj obraz dopadu totalitného režimu na spoločnosť.
Chvályhodné je rozhodnutie „zapichnúť do osích hniezd“ a pokračovať v mapovaní politického dopadu na filmový priemysel či človeka ako takého aj po roku 1989. Mečiar a privatizácia Koliby už nie sú úplne najčerstvejšie rany v slovenskej histórii, avšak ešte stále ich možno počuť doznievať v pozadí.
Recenzia bola uverejnená na základe spolupráce s Katedrou filmových štúdií na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.