Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Manželské prípady s rekonštrukciou (samo)vraždy

.tereza Kravecová .kultúra

S filmami o dysfunkcii manželského páru sme už ako starí známi, ktorí na seba čas od času náhodne narazia.

Manželské prípady s rekonštrukciou (samo)vraždy cinemax

či ide o Bergmanove Scény z manželského života (1973), opusteného Dustina Hoffmana robiaceho chlebíky vo vajíčku pre syna v Kramerová vs. Kramer (1979), alebo relatívne novšie herecké teátro medzi Scarlett Johansson a Adamom Driverom v Manželskej histórii (2019), neraz sa tvorcom darilo s témou pracovať, akoby šlo o čosi dovtedy nepoznané, často s ďalšou snímkou priniesli kus novoty, čo nie vždy funguje pri iných či podobných námetoch. 

Kontinuálne menenie základnej zápletky, variácia vzhľadom na rodovú stereotypizáciu a vždy rovnaká sústredená pozornosť venovaná najmladšiemu článku rodiny im dodáva akési zvláštne čaro, pocit, že aj nabudúce ich radi uvidíme. Schopnosť monitorovať ľudskú psychiku na pokraji totálneho rozkladu dokážu najdôveryhodnejšie preukázať práve filmy o nefungujúcich vzťahoch medzi mužom a ženou. Čo by sa však stalo, keby jedného dňa eskaloval konflikt až do bodu, keď jeden z páru z neznámych príčin zomiera? Víťaz Zlatej palmy tohtoročného festivalu Cannes Anatómia pádu (2023) tematizuje emočne vydierajúce súdne pojednávanie, relatívnosť pojmov vina a nevina, a predovšetkým jasne ukazuje, ako veľmi záleží na vnímavosti samotného dieťaťa. 

Len prednedávnom svet obleteli správy, že Nancy Brophyová, spisovateľka a autorka kontroverzného blogu Ako zabiť svojho manžela, bola skutočne obžalovaná v prípade vraždy vlastného muža. Zhodou náhod aj v najnovšej snímke režisérky Justine Triet spoznávame Sandru (Sandra Hüller), úspešnú spisovateľku častokrát čerpajúcu inšpiráciu zo série jej vlastných životných nešťastí. Hoci sú detinské škriepky s manželom Samuelom (Samuel Heis) na dennom poriadku, Sandra sa nejaví emociálne nevyrovnaná. Je sebavedomá, a aj keď väčšinu času pôsobí chladne, má vyargumentovaný a vyspelý názor na fungovanie dlhoročných vzťahov: napriek tomu sa však ocitá pred súdom ako žena obvinená z vraždy životného partnera. 

Nie sme iba svedkami matkinho prežívania a občasných retrospektívnych utrpení otca. Anatómia pádu vrstevnato pracuje s myšlienkovými pochodmi človeka, ktorého sa Samuelova smrť dotýka najviac: hendikepovaného syna Daniela (geniálny Milo-Machando Graner – najlepší detský herecký výkon za posledných pár rokov). V protiklade k iným filmom v podžánri nás nečaká iba odhalenie rozpadu manželstva, ale aj hlboký ponor do temných vôd neistej príčiny traumatickej udalosti. Spoznávame realitu súdneho procesu, sledujeme detailnú rekonštrukciu tragédie, vstupujeme do neprekvapivo drsného prostredia vypočúvania zainteresovaných osôb a nekompromisne odsudzujeme nechutnú prácu prokurátorov, veď akoby ich cieľom bola snaha nedať najavo čokoľvek aspoň sčasti pripomínajúce obyčajnú ľudskosť. 

Snímka dokonca vďaka hojne využívanej ručnej kamere a priam násilnej transfokácii ani nepôsobí ako fikcia, naopak, vyvoláva v publiku priam dokumentárne zážitky. Z tejto voľby kamerovej práce však benefituje – pocitová „transformácia“  do dokumentu pripomína, že takéto prípady nie sú vzdialené iba vo filmovom svete a v skutočnosti by mohli predstavovať ktoréhokoľvek z našich blízkych, dokonca aj nás. 

Prečo sme takí fascinovaní témou rozpadajúceho sa vzťahu? Snažíme sa vo fragmentoch všetkých konfliktov zobrazených na plátne nájsť kúsok seba? Alebo zapálene sledujeme každú hádku s pocitom nadradenosti či akéhosi fiktívneho víťazstva nad všetkými ľuďmi, ktorí svojim najhorším vlastnostiam, čomusi hlboko skrytému v útrobách dávajú vyplávať na povrch? Skutočný dôvod zvláštneho ambivalentného psychologického prepojenia s týmto typom filmov nie je presne zadefinovaný – každý z nás má vlastné dôvody. Je nám z nich zle, no nedokážeme od ľudí plných nenávisti odtrhnúť oči. Môžeme sa od nich však učiť a snažiť sa, aby sme sa do vyhroteného bodu absolútneho vzťahového armagedonu nikdy nedostali.

tereza Kravecová je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Filmových štúdií na Vysokej škole muzických umení v Bratislave.

Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite