v rovnomennom filme z roku 2023 sa režisérka Alice Rohrwacher venuje tejto téme prostredníctvom moderného (a samozrejme ilegálneho) vykrádania hrobov – nenechajte sa však oklamať, nejde o žiaden dobrodružný film s hudobným sprievodom Johna Williamsa.
V Chimére spoznávame prvky bohémskeho Jakubiska v pomyselnej kombinácii so scenárom existenciálneho Charlieho Kaufmanna: napriek značne zvláštne pôsobiacej predstave, ako by takáto spolupráca mohla vyzerať, sa ju talianskej režisérke podarilo naplniť a privlastniť si ju, vďaka čomu sa jej najnovšia snímka radí medzi formálne aj obsahovo najzaujímavejšie tituly tohto roka.
Uzatvorený, ale agresívny Arthur (Josh O’Connor) bol odjakživa zamilovaný do archeológie. Životné okolnosti ho však donútili vydať sa za pokladmi mŕtvych pochybnejšou cestou. Brit, čo čas od času zavíta do Talianska za svokrou Florou (Isabella Rosselinni), má vrodený dar nachádzať etruské hrobky s takou samozrejmosťou, akoby bol vycvičeným prasiatkom na hľadanie hľuzoviek. V skutočnosti sa však neženie za peniazmi ani slávou v skupine zavrhnutých indivíduí z tejto „profesijnej“ oblasti: má svoju vlastnú chiméru, neuskutočniteľný cieľ, proti ktorému nie je schopný bojovať, avšak stále slepo pokúša osud a postupne sa zahrabáva do nebezpečných hĺbok vlastného nešťastia.
Magický realizmus obsiahnutý v rozprávke o nenachádzaní esenciálne potrebnej životnej zložky predkladá existenciálnu úvahu o schopnosti človeka zájsť až za hranice pochopiteľného len kvôli vlastnému psychologickému uspokojeniu. Minimalistické príbehové načrtnutie bez zbytočného prezrádzania detailov umožňuje divákovi rozhodnúť sa o posolstve samotného príbehu, vďaka čomu bude nad originalitou tohto nápadu premýšľať dlhšie než pár minút po zapnutí svetiel v kinosále. Tajomná atmosféra Chiméry so sebou prináša aj kus mytológie, čo bolo pochopiteľne filmárkiným zámerom. Rezonuje však hlavne vďaka realistickému nahliadnutiu nielen do historického významu mnohých artefaktov, ale aj zrkadleniu obyčajnej ľudskej tvrdohlavosti. Hoci môže pôsobiť až príliš zdĺhavo, neurčitosť hlavnej myšlienky otvára priestor pre zapojenie mozgových buniek – a čo viac si pri festivalovými nomináciami ovenčenom filme priať?
Niektoré veci nie sú pre oči živých. Chiméra však do tejto definície nezapadá – patrí k povinným tohtoročným filmovým zážitkom, k bohatým, životne potrebným filmom. Predovšetkým ho nenechajme upadnúť do zabudnutia. Tam sa totiž nedostanú ani vykrádači hrobov.
tereza Kravecová je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Filmových štúdií na Vysokej škole muzických umení v Bratislave.
Ak si predplatíte digitálne predplatné alebo tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.