Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Peter Zajac: Nemecké traumy

.peter Zajac .komentáre .komentár týždňa

Dlhodobou nemeckou traumou je historické vedomie obrovských škôd a ľudských obetí, ktoré spôsobil nemecký nacizmus po roku 1933 a osobitne počas druhej svetovej vojny.

nemecko sa po druhej svetovej vojne muselo vyrovnať s traumou nacizmu a vyhladzovacej vojny, s antisemitizmom a holokaustom. Vyrovnávalo sa s ňou povojnové rozdelené Nemecko a po roku 1989 aj znovuzjednotené Nemecko. Nebolo to jednoduché.

Po Norimberskom procese nastalo ticho. NDR sa problému zbavila, keď odmietla následníctvo po Tretej ríši, a v Spolkovej republike Nemecko sa začal budovať hospodársky zázrak, ktorý chcel na minulosť zabudnúť. Dôsledné vyrovnávanie sa s minulosťou sa začalo prakticky až po roku 1960 v rámci jeruzalemského procesu s Adolfom Eichmannom a nie je uzavreté ani dnes.

európske Nemecko áno, nemecká Európa nie

Nemci majú výrazný zmysel pre symbolické zhustené významy. Tak vznikli dva kľúčové slogany: Európske Nemecko áno, nemecká Európa nie (ein europäisches Deutschland, kein deutsches Europa). A Obchodom  k zmene (Wandel durch Handel).  Oba utvárajú základné osi nemeckej politiky. Tým prvým Nemecko hovorí, že nechce byť vo svete vojenskou, ale ekonomickou mocnosťou; tým druhým, že nechce dosahovať medzinárodné zmeny vojnami, ale obchodnými výmenami. 

Zo symbolického hľadiska sa ešte pred rokom 1989 sústredili dve hlavné politické sily na dva rozličné rozmery medzinárodnej politiky – kresťanskodemokratická CDU na euroatlantické spojenectvo a zjednotenie Nemecka a sociálnodemokratická SPD na východnú politiku. To prvé symbolizuje veta Johna F. Kennedyho v západnom Berlíne 26. júna 1963: Ich bin ein Berliner!, to druhé pokľaknutie Willyho Brandta 7. decembra 1970 pred pomníkom povstania vo varšavskom gete. 

Výsadné postavenie malo v nemeckej povojnovej politike Rusko. Voči Sovietskemu zväzu pociťovalo Nemecko historický dlh za vojnové hrôzy, voči Rusku po roku 1989 historický záväzok za zjednotenie Nemecka. Sovietsky zväz však bol predovšetkým v bipolárnom povojnovom svete spolu s USA jednou z dvoch vojenských atómových veľmocí, a tak Západ neurobil nič proti sovietskemu vojenskému zásahu v NDR a v Maďarsku, invázii do Československa a vnútornej okupácii Poľska. 

Rok 1989 znamenal mierový koniec studenej vojny a prehru Sovietskeho zväzu. Stredoeurópske krajiny sa stali slobodnými demokratickými štátmi, súčasťami EÚ a NATO. Sovietsky zväz sa rozpadol. Nemecko sa zjednotilo a stalo sa vedúcou európskou hospodárskou silou. Vojensky ostalo slabou krajinou opierajúcou sa o NATO. Z toho vyplýva dnešný nemecký paradox slabej silnej krajiny. 

Rusko malo dve možnosti. Gorbačovov a Jeľcinov pokus o ruský variant liberálnej demokracie sa skončil chaosom a fiaskom. Putinov režim sa po roku 2000 sústredil na vytvorenie stabilného vnútroštátneho režimu, ktorý sa postupne menil od riadenej demokracie k autokracii a diktatúre.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite