je teda jasné, že napriek dlho-predlho zavretým školám, chaotickým lockdownom, slovutným komisiám, polmiliardovému masovému testovaniu, lotériám, príplatkom, schvaľovaniu aj odschvaľovaniu ivermektínu to jednoducho po dvoch rokoch nedopadlo dobre. 

No aj na negatívne čísla treba pozerať realistickými očami. Slovenským číslam sa podobajú štatistiky všetkých krajín východnej Európy. Dovolím si vysloviť tézu, že za to primárne nemôže nejaká špeciálna nátura východnej Európy, ale prosto fakt, že sme chudobnejší a so slabšou infraštruktúrou ako naši západní kolegovia a zároveň nás relatívne nechráni nízky priemerný vek obyvateľstva a príjemnejšie podnebie ako mnohé rozvojové krajiny. Vláde možno vyčítať chaos a prešľapy, od očkovania až po lotériu. Možno jej vyčítať aj to, s akou ľahkosťou akési komisie a ministri čohokoľvek rozhodujú o zásadných obmedzeniach práv ľudí, od vojensky uzavretých rómskych osád až po čerstvé nápady zakázať všetkým starším ľuďom pohyb vonku. Bez toho, aby sa čo i len raz obzreli ponad vlastné plece a zhodnotili, či to vlastne zafungovalo. No pripisovať vláde na krk tisíce mŕtvych je nezmysel, mŕtvi by boli rovnako aj za vlády Fica, Pellegriniho či Biháriovej. 

Opatrenia boli signalizačné a signalizačné boli aj reakcie občanov na ne. Vláda a jej byrokracia sa tvárila, že akože rieši problém a my sme sa tvárili, že ju v tom akože poslúchame, ak sme sa chceli vyhnúť označeniu za dezolátov. Realita je však taká, že strach z covidu postupne začal upadať a ľudia sa vracajú do svojich bežných koľají. Tak ako sa naši predkovia zžili s tuberou, čiernym kašľom či týfusom, začali sme sa zžívať aj s covidom, najmä po príchode vakcíny.