Počas uplynululého týždňa premiér Robert Fico hovoril nielen na tlačovkách, ale aj na diskusii so študentmi v Poprade a na straníckej akcii k 17. novembru. Čo nám to teda hovorí?

Bola cesta maďarského premiéra do Ameriky, za Donaldom Trumpom, spektakulárnym diplomatickým úspechom alebo veľkou šou, ktorá v konečnom dôsledku nepriniesla nič?

No predsa ideály Novembra 1989! Čo zostalo z Havlovho „Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou“? No predsa ideál! Ideál za horizontom „tu a teraz“, ale aj „vtedy a tam“ alebo „niekedy a niekde“. Zdá sa vám to málo? Mne nie.

Tento týždeň bol obzvlášť výživný, v mnohom pozitívny, ale musím sa priznať, že pre mňa aj veľmi vyčerpávajúci. Diali sa totiž veci, aké sa môžu na obmedzenej časovej osi vyskytnúť vari len v takejto krajine, polarizovanej, vygradovanej a utrápenej trápnosťou tých hore aj tých dole.

Spomínate si na štátny prevrat z januára tohto roka? Ak nie, nič si z toho nerobte. Žiaden štátny prevrat sa totiž nestal.

Matovičovsko-hegerovská vláda dokázala za dva roky prešustrovať svojou absurdnou politikou veľkú časť dôvery svojich voličov, pre ktorých sa stali Matovič s Hegerom a Sulíkom ešte horší ako Fico.

Na začiatku 90. rokov, keď som bol predsedom slovenského parlamentu, sme sa stretávali s politikmi mnohých štátov. Zo susedných krajín najviac s maďarským prezidentom.

Je to sklamanie, keď sa človek po stretnutí lídrov EÚ v Bruseli zobudí a prečíta si, že sa nedokázali dohodnúť na koncepte reparačného úveru pre Ukrajinu.

Z minulého týždňa ma najviac zaujala novela zákona o hazarde a hazardných hrách. Nielen samotná novela, ale aj postup opozície a predovšetkým reakcie väčšiny jej voličov, ktorí podľa mňa tentokrát naleteli koalícii.

Kde sa Slovensko nachádza? Má populistickú vládu, ktorá skočí po akejkoľvek téme, čo prinesie politické percentá, a vôbec nerieši skutočné ohrozenia štátu, napríklad od Viktora Orbána.