myslím, že som sedela otcovi na pleciach. Pamätám si tiež čiapku, ktorej sa potom hovorilo budajka. Ale ak mám byť úprimná, nie celkom viem, čo je moja vlastná spomienka a čo sa ňou stalo len preto, že sa o tom doma rozprávalo.

Čo vlastne môže k novembru 1989 povedať človek, ktorý pád komunistického režimu zažil ako dieťa?

Myslím, že niečo povedať môže. Alebo inak, myslím, že by niečo povedať mal. Pretože práve moja generácia získala novembrom 1989 možno najviac. 

Moji rodičia nemohli slobodne cestovať za hranice, ja som na rozdiel od nich už žila v šiestich krajinách. Moji rodičia si nemohli slobodne vyberať, čo budú študovať. Ja som si vybrala, dokonca napriek tomu, čo si priali oni. Aj takto sa dá využiť sloboda, ktorú vám rodičia vybojovali. Moji rodičia prežili veľkú časť svojho dospelého života v represívnom režime a ja sa celý profesijný život venujem skúmaniu takýchto režimov. A robím to slobodne.