znamená zhruba toto: 

Zázrak je možný. To v prvom rade. Narodil som sa a žil v režime, ktorý nás vtláčal do úklonu rezignovaných lokajov. Poslušne sme na prvého mája pochodovali a prevolávali na slávu komunistickej strane a Sovietskemu Rusku. Nechali sme si vziať ľudskú dôstojnosť, zodpovednosť za svoj život, slobodu svedomia a kritického myslenia. To všetko na večné časy. I tí z nás, čo sa vzopreli, neverili že ten obrovský kolos raz padne. 

A potom sa čosi začalo diať. Pamätám si ako sme sa v lete 1989, pri vítaní slnka, podnietený kamarátmi z Prahy modlili za zázrak – oslobodenie od démona komunizmu. Nik nečakal, že sa ten večný moloch, za štrngania kľúčov tak ľahko zosype. Odvtedy to viem, a nezabudnem. Žiadny útlak nie je večný. Stojí na pieskových nohách. Každá modla má hlinené nohy, svojim zlom z vnútra rozožiera samu seba. Ľudskú dôstojnosť a slobodu svedomia nemožno navždy potlačiť. Je totiž skutočnejšia než utláčateľská moc. Potláčaná ľudskosť hromadí zadržanú energiu, a príde chvíľa keď stačí malý impulz, uvoľní tú silu a modla utláčateľskej moci padne.