november ma zastihol ako mladého dospelého, patrím ku generácii, ktorá bola asi najväčším „benefišerom“ zmeny politického režimu. Vekovo ešte bez niekedy nutných a ponižujúcich kompromisov s režimom, ale dosť zrelí na to, aby sme si mohli nielen povedať ale aj konať v zmysle vety „ďakujeme, že môžeme.“

Zanikol schizofrénny stav dvojitého naratívu. Mojim deťom som nemusel odovzdávať schopnosť hovoriť doma inak, a inak na verejnosti. Veci, ktoré sme robili ako voľnočasové, sa pre mnohých z nás stali prácou, podnikaním. 

„Nie som prvý ani posledný, kto tvrdí, že Nežná bola najväčšou spoločenskou, politickou udalosťou môjho života.“

November mi vlastne dal aj povolanie na celý život. Moja generácia urobila množstvo chýb, prešľapov, za ktoré cítim zdieľanú zodpovednosť, možno sa na seba a mojich rovesníkov niekedy aj hnevám, ale naďalej ďakujem, že môžem. Hoci sa aj hnevať. Verejne.