aj to je dôvod na oslavu – a na prejavy vďaky tým, ktorí v novembri 1989 a v rokoch pred ním preukazovali odvahu, ktorá pomohla komunistickú totalitu povaliť.

Slovenský November bol iný než český. Samuel Abrahám pred siedmimi rokmi písal o „revolúcii na periférii“ – o vlne, ktorá k nám s oneskorením doľahla z Moskvy a najmä z Prahy. Na Slovensku chýbalo hnutie s autoritou Charty 77. Existovali len izolované „ostrovčeky“ disentu a pozitívnej deviácie – tu katolícki disidenti, tam ochranári, inde maďarskí aktivisti. Ich spoločná legitimita bola na prelome rokov 1989 a 1990 krehká a o kontrolu nad udalosťami rýchlo prišli v prospech menej škrupulóznych aktérov.

Ponovembrová snaha naplniť novonadobudnutú slobodu – a od roku 1993 aj štátnosť – pozitívnym obsahom je komplikovanejším príbehom než nepopierateľný úspech novembrového vzopätia. 

Na strane jednej sa Slovensku slobodu a demokraciu podarilo až do dnešného dňa úspešne udržať. Prekonali sme obdobie medzinárodnej izolácie a dve Dzurindove vlády nás doviedli do NATO, Európskej únie a fakticky aj do eurozóny. Reformami daní, dôchodkov a trhu práce z nás urobili jednu z najdynamickejších ekonomík regiónu. 

Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej vyšli do ulíc desaťtisíce ľudí a ukázali, že slovenská občianska spoločnosť už nie je len súborom izolovaných ostrovčekov. A po ruskej invázii bolo Slovensko medzi prvými krajinami, ktoré poslali Ukrajine systém protivzdušnej obrany S-300 a neskôr aj stíhačky.