najprv fakty. Po spočítaní viac ako 96 percent hlasov zostáva Likud Benjamina Netanyahua najsilnejšou stranou s 27 mandátmi. Jeho doterajší politický blok však získava iba 54 kresiel, teda o sedem menej, než potrebuje na zostavenie vlády.
Opozícia má bez arabských strán 48 mandátov a arabské strany ďalších 18. Ani jeden tábor teda nedokáže zostaviť väčšinovú vládu bez ďalších partnerov.
A teraz sa dostávame k zaujímavejšej časti. Avigdor Lieberman sa podľa medializovaných informácií odstrihol od opozičných partnerov. Neodpovedá na telefonáty Bennetta ani Eisenkota a zjavne sa neponáhľa do povolebných rokovaní. Zároveň však naďalej odmieta vládu pod Netanyahuom aj menšinovú vládu závislú od arabských strán.
Čo teda vlastne sleduje? Tu sa končia potvrdené informácie a začínajú špekulácie... Jednou z možností je, že Lieberman jednoducho čaká, kým ostatní politickí hráči pochopia, že pri súčasnom rozložení síl nemajú veľmi kam ustúpiť.
A potom je tu scenár, ktorý sa mi zdá mimoriadne zaujímavý. Vláda národnej jednoty zložená z Likudu, Eisenkota, Bennetta, Lapida a Liebermana. Bez ultraortodoxných a krajne pravicových strán, ale aj bez závislosti od arabských strán.
Takáto koalícia by mala podľa priebežných výsledkov približne 67 mandátov. Matematicky teda úplne pohodlnú väčšinu. Samozrejme, zostáva tu jeden pomerne zásadný problém. Benjamin Netanyahu.
Premiérom by sa mohol stať Eisenkot, Lieberman alebo by sa politickí lídri mohli dohodnúť na rotácii, s ktorou už má Izrael bohaté skúsenosti.
Pre Likud by to znamenalo výrazný kompromis. Lenže ten bude musieť urobiť tak či tak, ak chce zostať pri moci. So svojimi súčasnými partnermi totiž potrebnú väčšinu nemá.
A čo by získali ostatní? Možnosť zostaviť stabilnejšiu vládu, ktorá by nebola závislá od požiadaviek náboženských, krajne pravicových ale ani arabských strán. Otvoril by sa tiež priestor na diskusiu o odvodoch ultraortodoxných mužov, sekularizácii štátnych inštitúcií, ekonomických reformách či vyšetrení zlyhaní zo 7. októbra.
Do celej rovnice navyše vstupuje bezpečnostná situácia a možnosť ďalšej eskalácie s Iránom. Takáto kríza by mohla zvýšiť tlak na vytvorenie širokej vlády národnej jednoty. Že na tento vývoj Lieberman zámerne čaká, však zatiaľ potvrdené nie je.
A čo samotný Likud? Je pravdepodobé, že časť jeho predstaviteľov by privítala vládu bez doterajších koaličných partnerov, hlavne extrémistov. Celá táto konštrukcia má ale jeden háčik. Vyžadovala by, aby niekoľko politikov odložilo osobné ambície, časť predvolebných záväzkov a hlavne svoje ego. Je to pravdepodobné? To dnes naozaj neviem. Je to matematicky možné? Jednoznačne.
A práve preto by som povolebný pat ešte nepovažoval za definitívnu politickú krízu. Môže byť aj príležitosťou na vznik koalície, ktorú si pred voľbami málokto vedel predstaviť. Zatiaľ však platí jediné: voľby sa skončili, ale skutočná politická hra sa ešte len začína.
Písané pre Tachles TV
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.