keď som mal pätnásť rokov, založili sme s kamarátmi kapelu Bez ladu a skladu. Žili sme v komunistickom Československu. V krajine, kde o našich životoch rozhodovala jedna strana a kde slobodný názor mohol človeka stáť školu, prácu, slobodu a v krajnom prípade dokonca aj život. Potom prišiel november 1989. A my sme konečne získali možnosť slobodne žiť, cestovať, tvoriť, hovoriť a rozhodovať o vlastnej budúcnosti. Nikdy som si nemyslel, že po toľkých rokoch budem opäť stáť na námestí s vážnou obavou o slobodu svojej krajiny. Ale dnes tu stojím. Pretože to, čo vidím v politike Roberta Fica a jeho vlády, považujem za vážne ohrozenie demokratickej budúcnosti Slovenska. Robert Fico hovorí o suverénnej zahraničnej politike. Ja však v jeho prístupe k Putinovmu Rusku vidím nebezpečné vzďaľovanie sa od hodnôt, ku ktorým sme sa prihlásili po novembri 1989. Už neverím rozprávaniu o zahraničnej politike na všetky svetové strany. V tom, čo Robert Fico robí a hovorí, vidím jasný príklon k Putinovmu Rusku. Ku krajine, v ktorej vládne diktátorský režim, politickí odporcovia sú prenasledovaní a sloboda človeka nemá takú hodnotu ako moc vládnucich. 

Rusko vedie vojnu proti Ukrajine. A Slovensko má vlastnú historickú skúsenosť s tým, čo znamená žiť pod mocenským vplyvom Moskvy. A potom sa dozvieme, že Slovensko sa ako jediná krajina Európskej únie nepripojilo k spoločnému komuniké z medzinárodnej konferencie o návrate ukrajinských detí, zadržiavaných civilistov a vojnových zajatcov. Hovoríme o deťoch, ktoré boli nezákonne deportované alebo násilne premiestnené do Ruska. O deťoch, ktoré majú právo vrátiť sa domov, k svojim rodinám. Považujem za absolútne neľudské, že Slovensko chýba pod takýmto spoločným vyhlásením. Kde sme sa to ocitli? Aké hodnoty vlastne zastupujeme, keď nedokážeme podporiť ani takúto základnú požiadavku ľudskosti?

A v tom istom čase naša vláda pripravuje obnovenie hospodárskej spolupráce s Ruskom. Obnovuje aj vojenské diplomatické kontakty, ktoré boli prerušené po ruskej invázii na Ukrajinu. Ja v tom vidím mimoriadne nebezpečný signál. My Slováci predsa vieme, čo v našich dejinách znamenal pozývací list do Moskvy. A hoci dnes nejde o rovnakú situáciu ako v roku 1968, nemôžeme ignorovať historické varovanie.

Nedovoľme, aby hospodárske záujmy, moc a sila peňazí slúžili ako ospravedlnenie približovania sa k režimu, ktorý vedie útočnú vojnu, prenasleduje svojich odporcov a potláča slobodu vlastných občanov. Preto ma tak veľmi znepokojuje, keď sa naša krajina vzďaľuje od európskych partnerov a približuje k autoritárskemu spôsobu vládnutia. A znepokojuje ma aj spôsob, akým sa Robert Fico a jeho koalícia správajú k vlastným občanom. Mám pocit, akoby nás podceňovali. Akoby si mysleli, že ľudia nevidia, čo sa deje. Že stačí všetko prekričať, každého kritika uraziť a všetko vysvetliť ďalším nepriateľom, ktorého treba poraziť. Akoby sa nám smiali do tváre a boli presvedčení, že si môžu dovoliť čokoľvek. Lenže my to vidíme. A máme právo povedať, že s tým nesúhlasíme.