Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Richard Rybníček: Prečo som prišiel 17. októbra na Námestie Slovenského národného povstania

.richard Rybníček .komentáre

Milí priatelia, tak rád by som bol, keby sme tu dnes nemuseli byť. Keby sme mohli byť doma so svojimi rodinami, s deťmi, s priateľmi. Žiť si svoje životy, tešiť sa z obyčajných vecí a nemusieť sa obávať o budúcnosť našej krajiny. Ale ja mám dnes o Slovensko naozaj strach. A preto som prišiel. Ako občan Slovenskej republiky. Ako človek, ktorý zažil neslobodu. A ako primátor, ktorý šestnásť rokov niesol zodpovednosť za svoje mesto.

keď som mal pätnásť rokov, založili sme s kamarátmi kapelu Bez ladu a skladu. Žili sme v komunistickom Československu. V krajine, kde o našich životoch rozhodovala jedna strana a kde slobodný názor mohol človeka stáť školu, prácu, slobodu a v krajnom prípade dokonca aj život. Potom prišiel november 1989. A my sme konečne získali možnosť slobodne žiť, cestovať, tvoriť, hovoriť a rozhodovať o vlastnej budúcnosti. Nikdy som si nemyslel, že po toľkých rokoch budem opäť stáť na námestí s vážnou obavou o slobodu svojej krajiny. Ale dnes tu stojím. Pretože to, čo vidím v politike Roberta Fica a jeho vlády, považujem za vážne ohrozenie demokratickej budúcnosti Slovenska. Robert Fico hovorí o suverénnej zahraničnej politike. Ja však v jeho prístupe k Putinovmu Rusku vidím nebezpečné vzďaľovanie sa od hodnôt, ku ktorým sme sa prihlásili po novembri 1989. Už neverím rozprávaniu o zahraničnej politike na všetky svetové strany. V tom, čo Robert Fico robí a hovorí, vidím jasný príklon k Putinovmu Rusku. Ku krajine, v ktorej vládne diktátorský režim, politickí odporcovia sú prenasledovaní a sloboda človeka nemá takú hodnotu ako moc vládnucich. 

Rusko vedie vojnu proti Ukrajine. A Slovensko má vlastnú historickú skúsenosť s tým, čo znamená žiť pod mocenským vplyvom Moskvy. A potom sa dozvieme, že Slovensko sa ako jediná krajina Európskej únie nepripojilo k spoločnému komuniké z medzinárodnej konferencie o návrate ukrajinských detí, zadržiavaných civilistov a vojnových zajatcov. Hovoríme o deťoch, ktoré boli nezákonne deportované alebo násilne premiestnené do Ruska. O deťoch, ktoré majú právo vrátiť sa domov, k svojim rodinám. Považujem za absolútne neľudské, že Slovensko chýba pod takýmto spoločným vyhlásením. Kde sme sa to ocitli? Aké hodnoty vlastne zastupujeme, keď nedokážeme podporiť ani takúto základnú požiadavku ľudskosti?

A v tom istom čase naša vláda pripravuje obnovenie hospodárskej spolupráce s Ruskom. Obnovuje aj vojenské diplomatické kontakty, ktoré boli prerušené po ruskej invázii na Ukrajinu. Ja v tom vidím mimoriadne nebezpečný signál. My Slováci predsa vieme, čo v našich dejinách znamenal pozývací list do Moskvy. A hoci dnes nejde o rovnakú situáciu ako v roku 1968, nemôžeme ignorovať historické varovanie.

Nedovoľme, aby hospodárske záujmy, moc a sila peňazí slúžili ako ospravedlnenie približovania sa k režimu, ktorý vedie útočnú vojnu, prenasleduje svojich odporcov a potláča slobodu vlastných občanov. Preto ma tak veľmi znepokojuje, keď sa naša krajina vzďaľuje od európskych partnerov a približuje k autoritárskemu spôsobu vládnutia. A znepokojuje ma aj spôsob, akým sa Robert Fico a jeho koalícia správajú k vlastným občanom. Mám pocit, akoby nás podceňovali. Akoby si mysleli, že ľudia nevidia, čo sa deje. Že stačí všetko prekričať, každého kritika uraziť a všetko vysvetliť ďalším nepriateľom, ktorého treba poraziť. Akoby sa nám smiali do tváre a boli presvedčení, že si môžu dovoliť čokoľvek. Lenže my to vidíme. A máme právo povedať, že s tým nesúhlasíme.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite