keď som mal pätnásť rokov, založili sme s kamarátmi kapelu Bez ladu a skladu. Žili sme v komunistickom Československu. V krajine, kde o našich životoch rozhodovala jedna strana a kde slobodný názor mohol človeka stáť školu, prácu, slobodu a v krajnom prípade dokonca aj život. Potom prišiel november 1989. A my sme konečne získali možnosť slobodne žiť, cestovať, tvoriť, hovoriť a rozhodovať o vlastnej budúcnosti. Nikdy som si nemyslel, že po toľkých rokoch budem opäť stáť na námestí s vážnou obavou o slobodu svojej krajiny. Ale dnes tu stojím. Pretože to, čo vidím v politike Roberta Fica a jeho vlády, považujem za vážne ohrozenie demokratickej budúcnosti Slovenska. Robert Fico hovorí o suverénnej zahraničnej politike. Ja však v jeho prístupe k Putinovmu Rusku vidím nebezpečné vzďaľovanie sa od hodnôt, ku ktorým sme sa prihlásili po novembri 1989. Už neverím rozprávaniu o zahraničnej politike na všetky svetové strany. V tom, čo Robert Fico robí a hovorí, vidím jasný príklon k Putinovmu Rusku. Ku krajine, v ktorej vládne diktátorský režim, politickí odporcovia sú prenasledovaní a sloboda človeka nemá takú hodnotu ako moc vládnucich. 

Rusko vedie vojnu proti Ukrajine. A Slovensko má vlastnú historickú skúsenosť s tým, čo znamená žiť pod mocenským vplyvom Moskvy. A potom sa dozvieme, že Slovensko sa ako jediná krajina Európskej únie nepripojilo k spoločnému komuniké z medzinárodnej konferencie o návrate ukrajinských detí, zadržiavaných civilistov a vojnových zajatcov. Hovoríme o deťoch, ktoré boli nezákonne deportované alebo násilne premiestnené do Ruska. O deťoch, ktoré majú právo vrátiť sa domov, k svojim rodinám. Považujem za absolútne neľudské, že Slovensko chýba pod takýmto spoločným vyhlásením. Kde sme sa to ocitli? Aké hodnoty vlastne zastupujeme, keď nedokážeme podporiť ani takúto základnú požiadavku ľudskosti?

A v tom istom čase naša vláda pripravuje obnovenie hospodárskej spolupráce s Ruskom. Obnovuje aj vojenské diplomatické kontakty, ktoré boli prerušené po ruskej invázii na Ukrajinu. Ja v tom vidím mimoriadne nebezpečný signál. My Slováci predsa vieme, čo v našich dejinách znamenal pozývací list do Moskvy. A hoci dnes nejde o rovnakú situáciu ako v roku 1968, nemôžeme ignorovať historické varovanie.

Nedovoľme, aby hospodárske záujmy, moc a sila peňazí slúžili ako ospravedlnenie približovania sa k režimu, ktorý vedie útočnú vojnu, prenasleduje svojich odporcov a potláča slobodu vlastných občanov. Preto ma tak veľmi znepokojuje, keď sa naša krajina vzďaľuje od európskych partnerov a približuje k autoritárskemu spôsobu vládnutia. A znepokojuje ma aj spôsob, akým sa Robert Fico a jeho koalícia správajú k vlastným občanom. Mám pocit, akoby nás podceňovali. Akoby si mysleli, že ľudia nevidia, čo sa deje. Že stačí všetko prekričať, každého kritika uraziť a všetko vysvetliť ďalším nepriateľom, ktorého treba poraziť. Akoby sa nám smiali do tváre a boli presvedčení, že si môžu dovoliť čokoľvek. Lenže my to vidíme. A máme právo povedať, že s tým nesúhlasíme.

Voľby dávajú politikom mandát spravovať krajinu. Nedávajú im právo privlastniť si ju. Slovensko nepatrí Robertovi Ficovi. Nepatrí jeho vláde. Nepatrí žiadnej politickej strane. Patrí nám všetkým. Po šestnástich rokoch vo funkcii primátora som sa tešil, že budem mať viac času na rodinu, na svojich blízkych a na obyčajný život. A namiesto toho sa dnes pristihnem pri otázke, ktorú som si nikdy nechcel položiť. Má ešte zmysel zostať na Slovensku? V krajine, v ktorej sme sa narodili, vyrastali, pracovali a budovali svoje domovy? A hlavne, v akej krajine budú vyrastať naše deti? Budú môcť slobodne hovoriť, čo si myslia? Budú môcť rozhodovať o svojich životoch? Budú mať dôvod zostať doma, na Slovensku, alebo budú svoju budúcnosť hľadať inde? Toto už nie je len otázka politických strán. Toto je otázka budúcnosti našich rodín, našich detí a celej našej krajiny.

Slovensko je náš domov. A nikto z nás by nemal byť postavený pred rozhodnutie, či ho musí opustiť preto, že stráca dôveru v jeho slobodnú a demokratickú budúcnosť. A práve tu vidím ešte jedno veľké nebezpečenstvo. Mnohí z nás žijú svoje každodenné životy. Ráno vstaneme, ideme do práce, staráme sa o rodiny. Večer sa vrátime domov. Máme čo jesť, máme kde spať, máme strechu nad hlavou. A povieme si, že napriek všetkému sa ešte máme celkom dobre. Že sa nás politika až tak netýka. Že to nejako vydržíme. Že prídu ďalšie voľby a všetko sa vyrieši. Lenže pokojný každodenný život ešte nie je zárukou slobody. Aj v neslobodnej krajine ľudia chodia do práce, nakupujú, vychovávajú deti a trávia čas s rodinami. Rozdiel spoznajú vo chvíli, keď chcú verejne nesúhlasiť. Keď sa chcú domáhať spravodlivosti. Keď chcú slobodne rozhodovať o svojej budúcnosti. Sloboda sa totiž nemusí stratiť zo dňa na deň. Nemusia prísť tanky. Nemusia sa zatvoriť hranice. Môže sa strácať postupne. Keď sa moc prestáva zodpovedať ľuďom. Keď sa nezávislé inštitúcie dostávajú pod politický tlak. Keď sa z kritikov robia nepriatelia a keď si občania začnú zvykať na to, čo by ešte nedávno považovali za neprijateľné. Preto je také dôležité všímať si nielen to, ako sa nám žije dnes, ale aj to, aké pravidlá a inštitúcie zostanú našim deťom zajtra.

Milí priatelia, chcem povedať niečo aj predstaviteľom opozičných strán. Rozumiem, že politická práca v dnešnej atmosfére musí byť vyčerpávajúca. Rozumiem aj tomu, že medzi vami existujú rozdiely. Ale Slovensko potrebuje poznať konkrétnu demokratickú alternatívu. Potrebuje jasný plán obnovy fungovania štátu. Plán, ktorý ukáže, ako sa krajina dostane z nepriaznivej ekonomickej situácie. Ako sa zastaví neudržateľné zadlžovanie. Ako sa obnoví dôvera v inštitúcie. Ako sa zlepšia verejné služby a vytvoria podmienky, aby mladí ľudia videli svoju budúcnosť na Slovensku. A občania majú právo vedieť aj to, kto bude za uskutočnenie takéhoto plánu zodpovedný. Preto považujem za správne, aby opozičné strany ešte pred voľbami predstavili spoločný plán a tieňovú vládu. Aby pomenovali ľudí, s ktorými chcú prevziať zodpovednosť za jednotlivé ministerstvá. Aby verejnosť poznala ich skúsenosti, schopnosti a konkrétne predstavy. Aby bolo jasné, čo chcú urobiť počas prvých mesiacov, ak získajú mandát na vládnutie. Nie až po voľbách. Občania si zaslúžia poznať nielen sľuby, ale aj plán, ľudí a spôsob, akým sa majú sľuby zmeniť na výsledky. Šestnásť rokov som viedol Trenčín. Spolupracoval som s ľuďmi rôznych politických názorov. Mali sme spory, robili sme chyby, ale vedeli sme, že naše spoločné mesto je dôležitejšie ako osobné rozdiely. Túto skúsenosť považujem za dôležitú aj pre budúcnosť Slovenska. 

Chcem sa obrátiť aj na mladých ľudí. Vy ste generácia, ktorá nemusí mať osobnú skúsenosť s neslobodou pred novembrom 1989. A to je dobre. Ale práve preto je dôležité, aby ste poznali jej históriu a rozumeli tomu, prečo ľudia vtedy vyšli do ulíc. Prečo odmietli vládu jednej strany. Prečo požadovali slobodu slova, slobodné voľby a právo rozhodovať o vlastnom živote. Zaujímajte sa o verejné veci. Pýtajte sa. Diskutujte. Nebojte sa nesúhlasiť. Využívajte svoje právo pokojne sa zhromažďovať a verejne vyjadrovať svoje názory. Slovensko potrebuje mladých ľudí, ktorí dokážu samostatne premýšľať a ktorí chcú byť súčasťou jeho budúcnosti. 

A chcem sa obrátiť aj na ľudí v polícii, prokuratúre, súdnictve a celej verejnej správe. Viem, že mnohí z vás pracujú poctivo, odborne a s úctou k zákonu. Vaša nezávislosť a profesionálna česť sú pre demokratický štát nevyhnutné. Policajt musí môcť vyšetrovať podľa zákona. Prokurátor musí môcť rozhodovať podľa dôkazov. Sudca musí môcť rozhodnúť nezávisle. Bez politického nátlaku. Bez strachu o kariéru. Bez povinnosti zavďačiť sa mocným. A ak sa ktokoľvek z vás stretne s nezákonným tlakom, musí mať možnosť bezpečne sa ozvať a domáhať sa ochrany.

Milí priatelia, tak rád by som bol, keby sme tu dnes nemuseli byť. Ale som rád, že tu sme. Pretože občania nie sú iba divákmi politického života. Máme právo kontrolovať moc, verejne nesúhlasiť a pokojne sa zhromažďovať. A máme právo očakávať, že vláda bude slúžiť ľuďom, nie naopak. Dnes už nestačí iba raz za čas povedať, že sa nám niečo nepáči. Potrebujeme trvalý záujem o verejné veci, otvorenú diskusiu a občiansku spoluprácu vo všetkých našich mestách. Potrebujeme, aby zamestnávatelia, odbory, občianske organizácie, študenti a všetci občania, ktorým záleží na budúcnosti Slovenska, dokázali nielen spolu hovoriť, ale aj spoločne a pokojne protestovať. Aby na námestiach našich miest zaznel jasný nesúhlas s tým, ako Robert Fico a jeho koalícia vykonávajú moc. Aby vláda počula, že občania majú dosť politiky, s ktorou nesúhlasia, a očakávajú rešpekt k demokratickým pravidlám, nezávislým inštitúciám a budúcnosti Slovenska. Aby vedela, že slovo „stačilo“ nie je iba heslom dnešného zhromaždenia, ale vyjadrením vážneho občianskeho postoja.

Nemusíme mať rovnaké politické názory. Nemusíme sa zhodnúť na všetkom. Ale môžeme sa zhodnúť na tom, že o budúcnosti našej krajiny nesmie rozhodovať jediný človek bez účinnej kontroly a rešpektu k demokratickým pravidlám. Čím dlhšie budeme prehliadať oslabovanie týchto pravidiel, tým ťažšie môže byť obnoviť dôveru v inštitúcie a napraviť škody. Preto má zmysel občianska aktivita nielen dnes, ale aj zajtra a v ďalších mesiacoch. Pokojná, vytrvalá a viditeľná.

Slovensko patrí nám všetkým. A naša sloboda si zaslúži, aby sme sa o ňu starali každý deň.

(Prejav odznel v sobotu 17. októbra na Námestí Slovenského národného povstania, kde sa na tribúnu postavili zástupcovia opozície z PS, SaS, KDH, Slovenska a Demokrati)