a niekde v polovici, asi na dve minúty, prišla správa o novele zákona o rozpočtových pravidlách, ktorou sa vláda pripravuje na prípadné rozpočtové provizórium. Ešte aj STVR to uviedla ako správu číslo jeden.

Nechcem sa vyjadrovať k tragédii v Staškove. Odborníci sa zhodujú, že pri podobných tragédiách býva často najrozumnejšie hovoriť čo najmenej a ja s nimi úplne súhlasím. Na sociálnych sieťach sa k tomu šíri hnus a aj keď to budete chcieť opraviť či vyvážiť, nepodarí sa vám to. Správy však milujú silné obrázky a emócie. A tak bol práve tejto tragédii na Markíze venovaný najväčší priestor. Aj zábery na truhlu a pohrebné auto museli byť. Novela rozpočtových pravidiel nič z toho nemá. Rovnako ako štátny rozpočet. Len tabuľky, čísla a paragrafy. Lenže práve štátny rozpočet je zákonom roka. Určuje, koľko bude štát míňať, koľko si požičia a aký účet nechá budúcim vládam, našim deťom a napokon nám všetkým. Je to pravdepodobne najdôležitejší zákon, ktorý parlament tento rok prijme, ak ho prijme. A napriek tomu dostali verejné financie v najsledovanejších správach menej priestoru než reportáž o vreckovom.

Nedávno rozprával reportér Tomáš Forró v súvislosti s vojnou na Ukrajine, že až počas vojny si ľudia naplno uvedomia význam inštitúcií. Že v najhorších časoch vás nakoniec zachraňujú práve ony. Nemyslím si však, že musíme čakať na vojnu, aby sme to pochopili. Stačí sa pozrieť sa na to, čo sa dnes deje okolo rozpočtu.

Máme Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Tá hovorí, že rozpočet nie je v súlade s ústavným zákonom. Máme Najvyšší kontrolný úrad. Jeho predseda upozorňuje na vážne problémy verejných financií. Máme sociálnych partnerov, ktorí nedostali na posúdenie rozpočtu ani jeden pracovný deň. Napriek tomu minister Kamenický hovorí o nejakom sociálnom zmieri. Máme Ústavný súd, na ktorý sa obracia opozícia. A máme ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti, ktorý vláde ukladá povinnosti práve pre časy, keď sa krajina zadlžuje nad únosnú mieru.

A čo robí vláda?

Namiesto argumentov útočí na inštitúcie. Radu pre rozpočtovú zodpovednosť ignoruje. Šéfa NKÚ ponižuje. Sociálnych partnerov odbije. A ešte predtým, ako Ústavný súd vôbec rozhodol, už počúvame z úst Tibora Gašpara reči o progresívnom Ústavnom súde. Ak sa vám nepáči rozhodnutie, najjednoduchšie je spochybniť rozhodcu.