reagovala na slová Roberta Fica, ktorý hanebne podkopal článok 5 Severoatlantickej zmluvy, a vysvetľovala, že je to naša najväčšia bezpečnostná záruka. S tým úplne súhlasím. Na otázku moderátora, či by v prípade útoku Ruska na niektorý členský štát NATO bola za vyslanie slovenských vojakov do tejto krajiny, nepovedala jasné áno. Ani keď moderátor otázku zopakoval trikrát. A to sa mi nepáčilo.

Napísala som, že čo iné než jasné a hlasné áno má byť odpoveďou na takúto otázku? Že pomôžeme, ale nejako inak, ešte nevieme ako? Dokedy chceme vajatať a kľučkovať? Čo potom chceme od spojencov, ak ani zástupkyňa opozície nevie povedať jasné áno? V čom je iné vajatanie Fica a opozičnej poslankyne? Za mňa je to stále rovnaký signál spojencom, že nie sme pripravení im pomôcť. Prečo by potom oni mali pomáhať nám? Považujem to za veľmi nebezpečné. Podľa poľského premiéra sa Rusko chystá na útok na štát NATO, možno v priebehu najbližších mesiacov. Práve teraz je dôležité, aby boli vyjadrenia všetkých krajín jasné, aby to Rusov odradilo a posilnilo súdržnosť NATO.

Beáta Jurík je mi vo všeobecnosti sympatická, možno najviac z celého PS. Považujem ju za odborne veľmi zdatnú. O rok môže vo vláde sedieť aj ona. O to viac ma jej nejasná odpoveď sklamala. Jasnejšej som sa nedočkala ani pod mojím príspevkom, ani u nej – napriek opakovane položenej otázke.

Reakcie boli rôzne. Zaujala ma jedna pani, ktorá napísala, že ona áno počula, ale v kontexte. A načo je toto dobré, s troma otáznikmi. Veď Beáta Jurík už dávno povedala, že by išla Slovensko brániť aj osobne a zúčastnila sa aj vojenskej prípravy. Snažila som sa jej vysvetliť, že to je pekné, ale o to nejde. Ide o to, aby sme spojencom, a napokon aj Rusku, dávali jasné signály, že sa ako NATO budeme brániť, zapoja sa všetci a nech si s nami nezačínajú. Lebo Rusi sú už za dverami. A že ak tvrdí, že počula áno tam, kde nezaznelo, hovorí nezmysly. Pani potom písala, že sa do nej navážam, že sa to dá povedať aj s gráciou, porozprávala mi príbeh o sebe, na druhý deň mi ešte písala správy a stále riešila len to, že som jej to mala povedať inak, s úctou a rešpektom. Zasekli sme sa v kruhu.

Spomenula som si na svoj minulotýždňový komentár o tom, že raz naozaj umrieme na krásu. Na to, že sa oveľa viac sústredíme na formu a obal a neriešime podstatu. Táto situácia bola jeho prototypom. Nepomohlo ani trikrát napísať, že nejde o mňa ani o ňu, ale o to, že nám hrozí vojna a od svojich zástupcov musíme žiadať jasné postoje. Pani v tom stále videla len seba a mňa ako agresora.