robert Fico povedal, že nás v roku 1938 „zmluvne zaviazané demokratické mocnosti“ oklamali, zradili a predložili Hitlerovi ako upečené kura. Tak dve nepríjemné drobnosti. Británia zmluvným spojencom Československa nebola. Francúzsko áno. 

A tá druhá je podstatne väčšia. Beneš začal riešiť odstúpenie československého územia Nemecku ešte skôr, než sa v Mníchove vôbec zišli Chamberlain, Daladier, Hitler a Mussolini. Konkrétne 15. septembra 1938. Dva týždne pred Mníchovom. Beneš tajne poslal ministra Jaromíra Nečasa do Paríža s vlastným plánom územného ústupku. Počítal s odstúpením približne 4 000 až 6 000 km² Nemecku a s rozsiahlym presunom nemeckého obyvateľstva. Nečas mal rokovať vo Francúzsku a následne aj v Británii. A Benešove inštrukcie boli pozoruhodne jasné: nesmelo sa pripustiť, aby plán vyzeral ako československý návrh, vec mala zostať maximálne utajená a nemal o nej byť informovaný ani československý vyslanec v Paríži Štefan Osuský. Beneš dokonca prikázal písomné inštrukcie zničiť. Originál sa zachoval.  O päť dní neskôr prichádzali priamo z Prahy ďalšie signály, že Československo je ochotné pohraničie odstúpiť – ak to bude navonok vyzerať ako nátlak Západu. Francúzsky vyslanec Victor de Lacroix hlásil 20. septembra do Paríža, že takýto signál dostal priamo od premiéra Milana Hodžu. Britský vyslanec Basil Newton zachytil podobnú informáciu z československého ministerstva zahraničia. V skorých ranných hodinách 21. septembra potom obaja prišli za Benešom na Pražský hrad a oznámili mu, že pri odmietnutí anglo-francúzskeho plánu už ich krajiny nebudú ďalej intervenovať v prospech Československa. Či si Hodža toto ultimátum priamo „objednal“, zostáva medzi historikmi sporné. Že signály z Prahy existovali, sporné nie je. 

To, samozrejme, nerobí z politiky Londýna a Paríža v septembri 1938 nejaký hrdinský príbeh. Francúzsko a Británia vyvíjali na Československo tvrdý tlak a politika appeasementu napokon Hitlera nezastavila.

Ale je to niečo úplne iné než rozprávka: My sme chceli bojovať. Beneš bránil republiku. A potom nás z ničoho nič zradil Západ. Takto jednoducho sa to nestalo. A ak už chceme používať slovo zrada, ja by som s ním nezačínal v Londýne ani v Paríži.

Začal by som v Prahe. Pretože Beneš nebol iba človek, ktorý 30. septembra dostal na stôl cudzie rozhodnutie. Už 15. septembra sám tajne hľadal spôsob, ako časť územia odstúpiť – a zároveň ako zariadiť, aby politická zodpovednosť navonok neležala na Československu.

A práve tu je paralela so súčasnosťou, ktorá ma pri Ficových slovách zaujíma oveľa viac.

Najprv sa vopred zmieriť s tým, čo všetko môže agresor dostať, lebo konflikt je príliš nebezpečný. A potom rozprávať, že za výsledok môžu spojenci.

To je môj dôvod, prečo by som bol pri Ficových historických paralelách podstatne opatrnejší.

A mimochodom: schéma „Západ nás zradil“ nebola po roku 1948 nevinným historickým opisom. Komunistická historiografia ju systematicky využívala ako argument, prečo sa Československo nemá spoliehať na Západ a má sa orientovať na Sovietsky zväz. Beneša pritom komunisti sami kritizovali ako predstaviteľa „buržoázneho“ štátu. Dejiny boli jednoducho prispôsobené aktuálnej politike. 

 A tým sa dostávame k problému, ktorý je možno dôležitejší než Beneš. Ako učíme dejepis. Na Slovensku by sme mali moderným dejinám venovať minimálne dva plné školské roky. Nie ich mať na konci chronologickej šnúry ako poslednú kapitolu, ku ktorej sa učiteľ dostane, keď všetko predtým stihne. Pokojne by som to celé otočil.

Najprv naučme deti rozumieť svetu, v ktorom žijú: vzniku Československa, Mníchovu, Slovenskému štátu, fašizmu, holokaustu, Slovenskému národnému povstaniu, druhej svetovej vojne, komunizmu, roku 1968, normalizácii, roku 1989, rozpadu Československa a svetu, ktorý vznikol po ňom.

A potom choďme ďalej do minulosti. Sumeri sú zaujímaví. Egypt tiež. Ale ak osemnásťročný človek vie, kto postavil pyramídy, a nevie, čo sa dialo medzi 15. a 21. septembrom 1938, máme problém.

Sumeri počkajú. Rok 1938 očividne nie.