nebol to samoúčelný výkrik do tmy. Presťahovala som sa do Prahy, ale naďalej pracujem pre Slovensko a platím tu dane aj odvody, bez akejkoľvek optimalizácie. Chcela som jediné: chodiť k lekárovi v Česku. Na webe Unionu som našla návod, všetko vyplnila, nafotila a poslala. Mesiac a pol sa nedialo nič, žiadosť vraj „čaká na vybavenie“, urgencia ani sťažnosť nepomohli. Pohlo sa to až po osobnej návšteve pobočky. Najprv sme sa dohadovali, ako správne poslať prílohy, ktoré síce chceli, ale nemali na ne procesy. Po vyše dvoch mesiacoch mi oznámili, že nevybavím nič a mám si to riešiť v Česku. Stratila som dva mesiace, poistenie platím ďalej a lekára nemám. Pritom som si ho aj na Slovensku posledné roky platila, lebo bez doplatkov sa k nemu dostať nedalo. A aby toho nebolo málo, o pár dní mi prišiel ročný nedoplatok 830 eur. Nemám lekára, nemám starostlivosť, platím, koľko povedia, a každý september si ešte priplatím.

Tak som napísala, že je to drbnutý systém v drbnutej krajine. Niekomu to prekážalo. Ako advokátka a právnička vraj nemám používať také vulgárne slová, aj keď so mnou obsahovo súhlasí. Milujem moralizačné komentáre. Haló, to tam musíte povedať! Stačilo jedno neslušné slovo – a to som mala v zásobe oveľa horšie – a riešil sa nie problém, ale môj tón. Nie 830 eur, nie lekár, ktorého nemám. Forma zožrala podstatu. Zas a znova.