krajinu, ktorej Rusko písomne odkáže, že ak podpíše dohovor o odškodnení Ukrajincov, „nemožno vylúčiť ráznejšiu reakciu“. A teraz si predstavte, čím sa jej vláda tento týždeň zaoberala najhorlivejšie: výzvou na odchod generálneho prokurátora. Teda v skutočnosti sama sebou.

To nie je satira. To je slovenský september 2026. A to len začíname.

Najprv sa pozrime na fabriku. Bezpečnostné zložky zadržali cudzincov so zápalnou zmesou a plánom, ako podpáliť halu, kde ukrajinský Skyeton vyrába prieskumné drony. A šéf SIS Tibor Gašpar na to povie, že tá fabrika je „v zásade legitímny vojenský cieľ“. Legitímny? Haló, pán Gašpar, my s Ruskom predsa nie sme vo vojne! Vyhrážajú sa nám a my namiesto konania trpíme na našom území ich veľvyslanca aj húf ďalších. Toho hlavného, Sergeja Andrejeva, opísal Denník N ako Putinovho propagandistu, ktorý v Poľsku kryl ruskú špionážno-diverznú činnosť a nikdy nemal ďaleko k tajným službám, a Fico ho vrúcne privítal. Oficiálne tu pôsobia desiatky ruských diplomatov, v skutočnosti výrazne viac, a časť z nich, tipujem veľká, určite nerobí diplomaciu. A Gašpar verejne vyhlasuje, že u nás je pre Rusov legitímny cieľ.

Keď ruský dron zaútočil pár metrov od nášho veľvyslanectva v Kyjeve, minister Blanár si predvolal veľvyslanca. Ten odrecitoval verziu, že „Ukrajina zase útočí na Rusko“, a išiel domov. Zato Blanár pred kamerou hrdo mával júlovým listom, v ktorom sa nám tá istá mocnosť vyhráža „ráznejšou reakciou“, ako dôkazom, že nám Moskva nič nediktuje. Ehm, to mi nejako nevychádza. A dohovor o nárokovej komisii pre Ukrajinu, ktorý má konečne prinútiť Rusko platiť, medzitým z vlády potichu zmizol.